CHŇOUPEK, BOHUŠBANDEROVCI
Smena, Bratislava, 1989
1. vydanie
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
ISBN 80-221-0007-2
história
568 s., slovenčina
hmotnosť: 721 g
tvrdá väzba s prebalom
PREDANÉ: stav: dobrý, pečiatky v knihe, lepka na prebale
Je to paradoxné, ale pravdivé: neobyčajne závažná a svojím obsahom atraktívna problematika, na spracovanie ktorej sa podujal Bohuš Chňoupek, bola naozaj len z ťažko vysvetliteľných (hoci nie nevysvetliteľných) dôvodov celé štyri desaťročia - ako si vzdychol v závere knihy autor - bielym miestom v kapitole súčasnej histórie, tzn. mimo záujmu historiografie, publicistiky i umenia. Rozhodujúce dejinné udalosti, ich politické, ideové, morálne či iné súvislosti, ako aj čiastkové epizódy, príbehy, zážitky, úradné i osobné názory, stanoviská a hodnotenia z obdobia vyčíňania banderovcov na našom území a bojov s nimi - to všetko zostávalo zabudnuté a beznádejne rozptýlené v archívoch a na stránkach už žltnúcej dobovej tlače; vytrácalo sa z hláv pamätníkov; mnohé fakty sa stratili nenávratne odchodom priamych svedkov zo zoznamu živých. Chňoupkova kniha nie je len umeleckou. historickou rekonštrukciou mimoriadne pútavých udalostí spätých s akciami našej bezpečnosti, armády a bývalých partizánov proti dvom organizovaným banderovským bandám na území východného a stredného Slovenska, najmä proti sotni Burlaka. Je panoramatickým obrazom dejín ukrajinského nacionalizmu, ktorý vyústil až do fašizmu a zverstiev na sovietskom, poľskom i našom území. Je protestom proti všetkému, čo sa - ako v tomto prípade - začínalo hlásením práva na sebaurčenie a samostatnosť a skončilo sa krvavými masakrami, drancovaním, genocídou. A je súčasne úprimnou výpoveďou o tých, ktorí sa na Slovensku statočne postavili na stranu ľudskosti a proti jej nepriateľovi - banderovským bandám. Ich pamiatke autor venoval toto svoje dielo.
Z lektorského posudku akademiku Viliama Plevzu
Bohuš Chňoupek, skúsený autor, ktorý svojou tvorbou - či už populárno-vedeckou formou, literatúrou faktu alebo umeleckou publicistikou - neraz načrel do dejín nášho národnooslobodzovacieho protifašistického zápasu, tentoraz predkladá výsledky svojho bádania, úvah a hodnotení o téme veľmi interesantnej - o banderovcoch, ktorých hnutie či skôr vyčíňanie bolo akýmsi echom i dozvukom temných a najtemnejších síl druhej svetovej vojny. V našej historiografii, publicistike i literatúre sa o ukrajinskom nacionalizme, o jeho formách a prejavoch ani o Ukrajinskej povstaleckej armáde čiže o banderovcoch nepísalo príliš často, a najmä sa nepísalo vyčerpávajúco, ale skôr povrchne. Autor predkladá mnoho a mnoho faktov viažúcich sa ku konkrétnym udalostiam, hnutiam a osobám, práca má gradáciu a spád a výborne sa číta. Svojím obsahom vyvracia legendy a polopravdy a vnáša svetlo do problémov zahalených šerom či tmou. Hoci si autor neosobuje právo prehlbovať poznanie v oblasti historickej vedy, robí tak na prospech veci, lebo prináša mnoho nového, doposiaľ nepoznaného, alebo poznaného nedostatočne. V tom je prínos aj pre odborné kruhy historikov, aj pre ľudí, ktorí túžia poznať minulosť. Autor pritom nementoruje, nevnucuje sa svojimi názormi, obludná podoba ukrajinského buržoázneho nacionalizmu je očividná a nástojčivá, vyviera z faktov a udalostí, ktorým tvorila podhubie, ktoré zrodila a determinovala. Nemožno nespomenúť, že sa autor dotýka aj historických koreňov nášho socialistického dneška, a to reminiscenciami aktérov dejov na ich zástoj v boji proti fašizmu, v boji za národné a sociálne oslobodenie, ale aj hlavným obsahom svojho rozprávania, lebo boj proti UPA sa udial v rokoch zápasu našej strany na čele robotníckej triedy a ostatných pracujúcich za pokojné prerastanie národnej a demokratickej revolúcie do revolúcie socialistickej. Aj v tomto pohľade je dielo vysoko aktuálne.
Z lektorského posudku plk. PhDr. Ervína Pauliaka, CSc.
Potýčka, ako sa voči banderovcom správať, nabrala na sile.
Olej do ohňa prilialo národnosocialistické Svobodné slovo naoko užalosteným úvodníkom: „Zopár stoviek otrhaných štvancov odkiaľsi z východu sa usiluje prejsť cez naše krajiny kamsi na západ. Majú na to zrejme svoje dôvody. Bolo by naozaj najmúdrejšie nechať ich prejsť tam, kde si myslia, že budú mať pokoj.“
O niekoľko dní neskôr však už vyčítalo: „Dnes a denne čítame v toľkých novinách, aké hrozné nebezpečenstvo predstavuje zopár stoviek otrhaných štvancov, ktorí sa usilujú prejsť cez naše krajiny kamsi na západ. Nezväčšuje tu niekto úmyselne nebezpečenstvo ban-derovcov?“
Na provokáciu rozhorčene odpovedalo Rudé právo: „Nechajte banderovské, esesácke, fašistické bandy slobodne prejsť cez republiku do Nemecka! Tak píše Svobodné slovo o fašistických bandách, ktoré prenikli na územie nášho štátu a ktoré za pomoci ľudáckych a gardistických živlov na Slovensku ohrozujú pokoj a bezpečnosť občanov! Svobodné slovo vyzýva vlastne na pomoc banderovcom. Fašistickí vrahovia a esesácki hrdlorezi sú podľa týchto novín len ,otrhaní štvanci’, teda vlastne úbožiaci, zasluhujúci si azda aj zľutovanie. Kým sú banderovci štvaní a kam sa chcú dostať? Táto otázka Svobodné slovo zrejme nezaujíma. A je predsa jasné, že ich stíha spojenecké Poľsko, naša armáda a ZNB pre teroristickú, fašistickú činnosť, ohrozujúcu ľudovodemokratické poriadky, a že smerujú do Nemecka, medzi svojich, aby tam mohli pokračovať vo výpadoch proti nám, proti Poľsku a slovanským krajinám vôbec. Svobodné slovo, ktoré vyzýva na voľný prechod banderovcov cez našu republiku a chce im ,dožičiť pokoj’, ich tak vlastne chráni. Treba ďalší dôkaz o pochybnom vlastenectve ľudí, ktorí takto zmýšľajú a takto píšu?“
Nemlčala ani Mladá fronta: „Svobodné slovo nie je zaiste priveľmi ohľaduplné a sentimentálne voči svojim politickým odporcom. Preto je prekvapením, s akou sentimentálnou šetrnosťou sa pozerá redakcia Svobodného slova na problém fašistických banderovských bánd, na ich vyčíňanie. Svobodné slovo, ktoré sa tak rado vydáva za ochrancu československej demokracie, navrhuje, aby sme nechali tieto bandy bývalých esesákov, poľských a ukrajinských teroristov a ľudáckych banditov pokojne prechádzať cez republiku bez ohľadu na našu štátnu zvrchovanosť, pretože na to ,majú svoje dôvody’.
Nahliadnutím do pražského vydania Svobodného slova sme však zistili, že redakcia nami citované pasáže vypustila. Mala na to takisto ,svoje dôvody’: uvedomila si, že nezmyselne prestrelila.
Naším úmyslom nie je štvať. Len pokojne konštatujeme: také je Svobodné slovo! Úsudok nech si urobia rozumní a slušní ľudia sami!“ Kordy pohotovo tasila Pravda: „Treba odsúdiť falošné volanie po útrpnosti s banderovskými zločincami, aké sa vyskytlo v českej reakčnej tlači vtedy, keď si ich partneri na Slovensku netrúfali otvorene postaviť sa za rušiteľov pokoja. Písanie Svobodného slova dožadujúceho sa pardonu a voľného prechodu pre hrdlorezov, ktorí majú na svedomí nespočetné vraždy ruského, poľského a aj slovenského obyvateľstva, ktorí na Ukrajine a v Bielorusku bojovali aj proti slovenským partizánom a teraz proti našim vojakom - to je trúfalý hlas nepriateľa ľudovodemokratickej republiky, mendíkujúceho kedysi u Nemcov. Treba tiež odmietnuť často iba lacnou senzáciechtivosťou diktované referovanie, len-len že nepredstavujúce nepriateľa a vraha ako rytierskeho vojenského protivníka. Je trápne a armádu znevažujúce, ak sa riskuje urobiť z vážneho protibanderovského boja operetnú záležitosť jedného zaujímavého banditu, jeho frajerky a jednej domácej panej. Žiada sa to pripomenúť aj na adresu tých najpovolanejších, ktorí vedia na nevhodnom mieste a s nemiestnym súcitom hovoriť o banderovských banditoch, a pritom ešte nemiestnejším spôsobom kritizovať pomery v bratskom Poľsku, od ktorého si môžeme vziať príklad v tom, ako treba rozhodne a neľútostne skoncovať s ozbrojenými nepriateľmi štátu.
Namiesto toho všetkého bolo by oveľa osožnejšie, aby sa popularizovali udatné činy tých príslušníkov armády a bezpečnosti, ktorí sa v boji proti banderovcom vyznamenali. Zatiaľ čo spredu, zozadu a zboku fotografujú banditov v pózach glancoficierov, upadnú do zabudnutia mená a postavy našich ašpirantov, vojakov, príslušníkov bezpečnosti, ktorí položili svoje životy za nás všetkých. Nuž, viac pozornosti a úcty našim ochrancom a bojovníkom!“
Polemika však odrážala ďalší vážny problém, na začiatku operácií ešte zastretý. Do boja proti banderovcom sa totiž dobrovoľne hlásili partizáni. Ich prvá výzva vyšla z konferencie, ktorá sa konala 18.-19. augusta 1947 v malej sále bratislavskej Reduty a na ktorej za predsednícky stôl zasadli významní partizánski velitelia Karol Šmidke, František Hagara a plukovník Stanek.
