PRUDHOMME, SULLY
PUKNUTÁ VÁZA
INTÍMNY DENNÍK
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Vavrín
preklad Viliam Turčány, Mária Urbanová
doslov Viliam Turčány
prebal Jozef Gális
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
13-72-047-80
poézia, novela, literatúra francúzska,
320 s., slovenčina
hmotnosť: 430 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,50 €
*gopal2* in *H-parap*R5F
Sullv Prudhomme (1839—1907), prvý nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1901), začal rad slávnych nobelovcov (L. N. Tolstoj, Sienkiewicz, Ibsen, Björnson, Carducci, Mistral, France, Hauptmann); tejto pocty sa mu dostalo pre reflexívne hodnoty poézie, v ktorej zovšeobecnil svoj náhľad na človeka ako vesmírny fenomén. Bol žiakom zakladateľa parnasizmu Leconta de Lisle (1818—1894) a sám posledný veľký parnasista, Verlainov súčasník, jeden z najväčších básnikov súdobej generácie, dedič a obnoviteľ klasického francúzskeho verša, v ktorom obsah a forma (forme et fond) splývajú na nerozoznanie. A toto kongeniálne splynutie je už v jeho najprvšej a najznámejšej básni Puknutá váza (Le Vase brisé). Touto jednotou je poznačená celá jeho básnická tvorba, ale najmä zbierka Samoty (Les Solitudes), Prudhomme však nielen v básňach, ale aj v Myšlienkach a Intímnom denníku vyslovil, že.. tvorba sa začína až vtedy, keď sa na nej po mimovoľnej činnosti talentu v podstatnej miere zúčastňujú prísne postuláty práce". Básnik-mysliteľ je psychológom ľudskej duše, preto sú v jeho tvorbe vždy na prvom mieste kratšie básne so silným reflexívnym nábojom. Básne zo zbierky Samoty ukazujú ustavičný zápas o kladný zmysel života, ozrejmujú vedomie jeho ceny. Prudhomme vytvoril nielen hudbu slov, ale aj hudbu myšlienok. Napriek opakujúcim sa prehrám v živote je jeho poézia optimistická. Ľud prijíma jeho spev, lebo básnikovou poémou je ľudská elégia. Preto nesmie byt báseň čisto individuálna, životopisná, ale predovšetkým ľudská. Práve v mene tejto ľudskosti Prudhomme prekračoval hranice parnasistickej poetiky, tým skôr, že skutočný génius, ako vraví Michelangelo Buonarotti, sa nedá sputnať úzkymi hranicami školy. A to je aj Prudhommova devíza...
PROSBA
Keby ste vedeli, jak mrazí
človeka byt, ak sám je v ňom,
prešli by ste sa dva-tri razy
až pred môj dom.
Keby ste vedeli, čo z oka
láskavého sa rodí v nás,
pozreli by ste do obloka
aspoň len raz.
Keby ste vedeli, čo sily
dá srdcu srdce na dosah,
jak sestra by ste posadili
sa na môj prah.
Keby ste vedeli, jak páli
ma láska k vám — jak bez miery
možno by ste už neváhali
vojsť do dverí.