GOETHE, JOHANN WOLFGANGUTRPENIE MLADÉHO WETRHERA
(Die Leiden des jungen Werthers)
Tatran, Bratislava, 1984
edícia Čítanie študujúcej mládeže (149)
preklad Miroslava Bártová
prebásnil Július Lenko
prehovor a doslov Július Pašteka
6. vydanie (v tejto edícii 3.), 25.000 výtlačkov
61-561-84
beletria, román, literatúra nemecká,
272 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 247 g
tvrdá väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý, pečiatky v knihe
1,90 €
*2-2out*bger*
Johann Wolfgang Goethe, veľký zjav nemeckej literatúry, je umelcom ďaleko prevyšujúcim dobu, v ktorej žil, je jedným z tvorcov najkrajšieho a najpozitívnejšieho, čo nemecký národ má. Nemal závideniahodný život. Nemal možnosť žiť v pomeroch, ktoré by pomáhali jeho veľkému nadaniu. Z odporu proti realite vyvierala jeho veľká tvorba. Bola to vzbura génia proti malosti, tuposti a spútanosti vtedajšieho života. Do nemeckej a neskôr i svetovej literatúry priniesol diela, v ktorých dominuje zmysel pre realitu. Za jedinú skutočnosť pokladal prírodu a ľudí v nej za jej súčasť. Miloval život a veril v zdravý vývoj ľudstva. V jeho prácach nachádzame aj stopy dialektiky. Vývoj ľudstva videl v stálom boji s prírodou, neprestajnom zápase, v hľadaní, objavovaní a práci. Známy je jeho výrok: ,, Len ten si zaslúži slobodu a život, kto ich denne musí dobývať.“ Búril sa proti vtedajšej spoločnosti, proti feudalizmu a jeho poriadkom, v ktorých boli také veľké triedne rozdiely. Z toho poznania pramenila aj jeho viera v budúcnosť, jeho životný optimizmus. Jeho literárne dielo má v sebe večný náboj citového, morálneho a spoločenského protestu.
V Goetheho romániku nejde iba o citovú drámu milenecko-manželského trojuholníka, ale aj o tragický konflikt jednotlivca a spoločnosti. Jeho osobné šťastie sa rozbíja o nežičlivú skladbu a nepriaznivé konvencie doby s jej uzavretými sociálnymi zákonitosťami. Aj dnešný čitateľ takmer dvestoročného románu môže v ňom objaviť iskru citovonázorovej rezonancie. V časoch jeho vzniku i v období romantizmu tá iskra presahovala svojím účinkom literárnu oblasť a mala priamy dosah na reálny život. Bol to vtedy dosah nebezpečný, negatívny, ba deštruktívny. Sám Goethe, keď sa dostal po vyjdení Werthera do ostrej paľby viacerých kritikov a moralistov, si ho uvedomoval. No jeho etika bola vonkoncom pozitívna. A hoci jeho dielko má tragický záver, chcelo byť protestom proti nezmyselnosti spomínaných sociálnoživotných foriem i noriem, a nie ich potvrdením. Úprimnou výzvou k životu, a nie apelom k smrti.
Aby ho aj dnešný čitateľ správne pochopil, v knihe prinášame i obsiahly wertherovský materiál, ktorý tvorí jej druhú časť. Materiál oboznamuje so všetkým, čo mladý Goethe prežíval ako človek i umelec, keď román písal a posielal ho do vtedajšieho neradostného, neslobodného a ubíjajúceho sveta. Je to úprimná spoveď i vyznanie.
24. decembra
Vyslanec ma nesmierne dráždi, predvídal som to. Je to najpunktičkárskejší blázon, aký len môže byť, pomalý a rozvláčny ako stará klebetnica, človek, ktorý nikdy nie je spokojný sám so sebou a ktorému sa preto nik nezavďačí. Rád si prácu ľahko odbavím a ako urobím, tak je; tu je schopný vrátiť mi stať a povedať: Je to dobre, ale ešte si to prezrite, človek zakaždým nájde lepší výraz, čistejšiu väzbu. - Čerti ma pri tom berú. Nijaké a, nijaká spojka nesmie vypadnúť, na smrť nenávidí každé premiestenie slov, ktoré sa mi zavše prešmykne; ak mu jeho siahodlhé súvetia neodspievaš podľa ustálenej melódie, naskrze nič z nich nerozumie. Hotové utrpenie spolupracovať s takým človekom.
Dôvera grófa von C... je to jediné, čo ma odškodňuje. Nedávno mi celkom otvorene povedal, aký je nespokojný s pomalosťou a nerozhodnosťou môjho vyslanca. Ľudia strpčujú život sebe aj iným; jednako, povedal, človek sa s tým musí zmieriť ako pocestný, ktorý musí prejsť vrch; pravdaže, keby tu vrch nebol, cesta by bola oveľa pohodlnejšia a kratšia; ale vrch je tu a treba sa cezeň dostať...!
Však môj starý dobre cíti, že mi gróf dáva prednosť, a hnevá ho to a využíva každú príležitosť, aby predo mnou o grófovi nepekne hovoril: ja mu, prirodzene odporujem, a tým sa vec len zhoršuje. Ba včera ma ešte aj nasrdil, lebo narážal i na mňa: na všeobecné veci je vraj gróf celkom súci, pracuje ľahko a má dobré pero, ale dôkladné vedomosti mu chýbajú, ako všetkým krasoduchom. Pritom sa zatváril, akoby chcel povedať: Cítiš to pichnutie? Ale na mňa to nezaúčinkovalo; cítil som pohŕdanie voči človeku, ktorý je schopný takto zmýšľať a takto sa správať. Odporoval som mu a útočil som dosť prudko. Povedal som, že gróf je človek, ktorého prichodí mať v úcte pre jeho povahu i pre jeho vedomosti. „Nepoznal som nikoho, “ povedal som, „komu by sa bolo natoľko pošťastilo obohatiť svojho ducha, rozšíriť ho na nespočetné odbory, a jednako ostať činný vo všednom živote. “ To bok pre jeho mozog španielska dedina, a ja som sa odporúčal, aby mi pri jeho ďalšom táraní ešte väčšmi nevzkypela žlč.
A tomu ste na vine vy všetci, čo ste ma nakriatli na to jarmo a toľko ste mi spievali o službe. Služba! Ak ten, čo sadí zemiaky alebo ide do mesta predať zrno, nerobí viac ako ja, chcem sa ešte desať rokov lopotiť na galeji, ku ktorej som prikutý.
A tá lesklá bieda, tá nuda medzi tými hnusnými ľuďmi, ktorých tu vidieť pokope! Ako bažia po hodnostiach, ako bedlia a striehnu, len aby sa vzájomne predbehli čo len o krôčik; najbiednejšie, najúbohejšie náruživosti celkom bez kepienka. Je tu napríklad žena, ktorá kdekomu rozpráva o svojom šľachtictve a o svojich pozemkoch, takže si každý, kto je cudzí, nevyhnutne pomyslí: to je bláznivá stvora, ktorá si bohviečo namýšľa o tej štipke šľachtictva a o svojich vychýrených pozemkoch. - Ale je to ešte oveľa horšie: tá žena je totiž zo susedstva, dcéra úradného pisára. - Pozri, nemôžem pochopiť ľudské pokolenie, ktoré má tak málo rozumu, že sa nechutne zneucťuje.
Popravde, milý môj, deň čo deň čoraz väčšmi badám, akí sme pochabí, keď iných posudzujeme podľa seba. A pretože sa tak veľmi zaoberám sám sebou a moje srdce je také neskrotné - ach,
................................................................................
... posledná veta ...
Nijaký duchovný ho neodprevádzal.
