RÁZUS, MARTINKRČMÁRSKY KRÁĽ II.
Matica slovenská, Martin, 1935
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (38)
prebal Ľudovít Fulla
beletria, román, literatúra slovenská,
182 s., slovenčina
hmotnosť: 262 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky
PREDANÉ
*trsos* in *H-parap*R4F
Po pohrebe nastane opravdový prevrat na Gáblikovie kolonii. Gejza prišiel v poslednú chvíľu, práve, aby nebolo bez neho. Sú teda všetci doma, okrem mamy, ktorá už našla svoj večný domov. Len teraz badať, ako ona, tichučká, beznáročná, bola vlastne hýbadlom tejto ohromnej domácnosti. Keď jej niet, všetko zrazu stojí. Nielen v kuchyni, i v krčme. Nielen v krčme, i v gazdovstve. Všetci robia, čo sa im páči. Vlastne každý čaká — spraví to druhý. Gáblikovi sa zlepší, ale chodí — nohy rozkročené naširoko — ako dieťa. Mladí páni sú bez vôle a ani tiene. Služobníctvo si len šušká a odvláča ešte, čo môže... V krčme je tiež ticho. A keď sa kto tu obráti, žiada len na úver.
Gaby to všetko vystihne a cíti: tu je jej úloha — zachrániť ešte, čo sa dá. Chvíle, strávené pri mŕtvej materi, sú chvíľami slz, no — i požehnania. Z ľahkomyseľnej, požívačnej dámy, nárokujúcej si — ako mačička — ad všetkých len najväščiu pozornosť, vyrastá žena, hotová postaviť sa i proti divému víchru, čo chce rozrumiť stavby krčmárskeho kráľa. Shodí parádne šaty. Oblečie sa prostunko, prepáše zásterkou a dá sa do roboty.
— Doktor Merlan môže k nám len na druhý týždeň, — vraví jej vychudnutý Gejza, strhaný — ako vidieť — peštianskym pobytom. — Bude mať práce v obci. I naše veci dá pritom do poriadku.
— Dobre.
Gaby chápe: bratom ide najprv vyrovnať, čo majú osobných závislostí. Nie je proti tomu. Tak či inak — vyrovnať sa to musí. Ale predne si nazre do kuchyne a do komory.
— Mara, Jula, — zavolá na slúžky, — poďteže sem!
— Čo rozkážete, milosťpani? — vyvaľujú oči, čo len chce s nimi.
— Kde je múka?
— Tu, — ukážu na zvyšky vo vreciach i v priečinoch. — Tu je nulka, tu chlebová, tu...
— Iba toľko? — diví sa mladá gazdiná, spomenúc si, čo tu vždy stálo vriec a vriec. — Viac niet?
— Nieto, — červenajú sa dievky ako pivonie. — Minula sa.
— Kde je cukor? — pokračuje ďalej.
— Tu, — ukazuje Mara na polici kus z celého klobúka.
— To je všetko?
— Všetko, — prisvedčia obe, pozrúc významne na seba.
— Kde je masť? Slanina?
— Tu je plecháč šmalcu, — ukazuje Jula pod policou.
— A hen na hambalku pol pôlta, — doloží Mara, rada, keď aspoň toľko jesto.
— Koľko sme zabili bravov?
— Osem, — udrú dievky očami do zeme.
.......................................................................................
... posledná veta ...
Napokon vyrovná sa všetko v zaľahlom pokoji a tichu.
