VAJANSKÝ, SVETOZÁR HURBANLETIACE TIENE
Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1929
edícia Čítanie študujúcej mládeže (23)
beletria, román, literatúra slovenská,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 165 g
tvrdá väzba (dobová preväzba), malý formát
stav: dobrý, knižničné pečiatky
1,30 €
*3xtrsos*bels*
Celý spokojný vrátil sa Jablonský z kostola. Veselo poobedoval, žartoval s Cerovskou, bozkal ženu na čelo. Po obede prišiel Kazimír Podolský. Dievčencom priniesol veľkú bonbonieru, sestrám svojim akúsi modernú látku na šaty. Cerovská zaplakala, keď pozrela na jeho mdlú tvár, na šediny na sluchách. Jablonského veselosť zmizla. Nepokojne chodil po chyžiach, hovoril s prestávkami. Prišiel i Eugen Dušan — páni sadli ku kartám. Herman zavolal dievčence do záhrady. Pod lipou pri priehlbni sadli k stolíku, ktorého štyri nohy zabité boly v zemi.
„Pozeral som na váš ľud, keď išiel do kostola“, počal Bauer, „no nemáte nad čím sa tešiť, Adelka; veď sú to orangutangy. Aký nevkusný kroj — a tváre! “ „Už som vám raz zakázala, Herman, posmievať sa mojim Jablonovcom. Pomáhali by ste im, nie ich vysmievať. "
„Veď som už pri tom! Čakám len odpoveď otcovu. Tieto silné vlny nesmú silu svoju dlho nadarmo tratiť. Vyše Jablonového, tam, kde som vám ukazoval, postavím pílu. Slúžiť musia tieto voľné vlny. Podolského šíre, teraz bezcenné hory poplynú nadol a pošlú nazad zlato. Pravda, treba sa hýbať. “ A tu počal vyratovať, koľký úžitok donesie píla. „Hlúpi Slováci nemyslia, dajú iným za seba myslieť. Potom nech sa nedivia, že tonú v biede! Orangutangy! “
Adela chytala každé slovo akurátneho Nemca. Ela zívla, jej nezdaly sa takéto suché reči. Vstala a hádzala otrusinky do potoka.
„I Eugen Dušan je Slovák“, riekla konečne, „a to je rozvitý človek, nie orangutang! “
„V istom spôsobe i on! Sedí, sedí na svojej škvarke, lieta vzduchom, sníva, citlivuškári, — a čo z toho vyšlo? Čo prejal od otca, to podržal, to jeho celá zásluha.
Kde pokrok? To sú ľudia, ktorí nezaslúžia nôh, ktoré im Boh dal. Keby bolo úlohou človeka kväčať na jednom mieste, bol by ho prikul na skalu, ako koral. Vaši poloľudia sú samé koralové existencie. Prilepí sa, prilepí na tú skalu, a potom hmatká slepo ramenami po nejakej hlúpej koristi, ktorá by vletela do lenivých tentakulov. Na to máme nohy, aby sme chodili, a oči v hlave, aby sme napredovali! “
„Ku zlému? “ s úsmevom riekla Adela. „Náš ľud je dobrý, dá sa viesť, nezbíja, nelúpi, nenávidí násilenstvo. Je i nábožný, má srdce. “
„Také srdce má i ovca. Nelúpi, nezbíja — a je tiež nábožná. Mekoce ešte vrúcnejšie, nežli hento stádo. “ Herman ukázal na ľudí, idúcich na nešpor.
„A to je nie stádo“, pretrhla ho Adela s malým rozčúlením, „to sú ľudia, majúci všetky možné ľudské vlastnosti — okrem hlúpej pýchy“, doložila tichšie.
„Prvá podmienka ľudskosti je sebavedomie. Bez neho sme tône, rastliny. “
„I sebavedomie má: pozrite tam na starého Holana. Práve ide do kostola. Či to nie vážny, sebavedomý starec? Päťdesiatročná práca a bieda nemohla ho skrušiť. Hľa, ako rovno drží hlavu. Pozrite len bližšie do jeho očú, uvidíte hĺbku, na čele mu sedí myšlienka. ‘
„Ba fantázia, choroba! “ rozčulene riekol Herman. „Veď to tichý blázon! Spisuje bachanty, ktorých nikto nečíta, robí verše v tom sprepadenom šlováckom žargone a zmužile hladuje pritom. On je výrastkom plemena, nesúceho k životu! “
„A predsa nikdy nezúfa. Čo ho udržuje vo viere? Či to nie sila, nie krása duševná? Koľko ráz by ste si boli vpálili guľku do čela, keby ste mali preniesť čo preniesol ten starec? “
........................................................................................
... posledná veta ...
Z jej tvári zasvietilo ľahunké zahanbenie, no cez ľahký nachový nádych sršaly blesky šťastia a plného, planúceho života.
