ROLLAND, ROMAINPETER A LUCIA
(Pierre et Luce)
Tatran, Bratislava, 1984
edícia Čítanie študujúcej mládeže (159)
preklad Jozef Felix
doslov Štefan Caltík
prebal Ľubomír Longauer
7. vydanie (v tejto edícii 3.), 28.000 výtlačkov
61-608-84
beletria, novela, literatúra francúzska
108 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 180 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe
1,00 €
8xtrsos*5pred
Keď vypukla prvá svetová vojna, usiloval sa Romain Rolland ako mnohí iní európski spisovatelia prehlušiť „vojnovú vravu" svojím perom. Mimo vlasti píše sériu publicistických článkov. Publicistickú činnosť však niekoľko ráz preruší, pretože v danej atmosfére je presvedčený o jej neužitočnosti. Túži po umeleckej tvorbe, kde sa názory na vojnu a spoločnosť dajú vyjadriť plnšie a zaujímavejšou formou. Najvýznamnejším a čitateľsky najúspešnejším protivojnovým protestom je útly román Peter a Lucia (napísaný r. 1918, vydaný r. 1920), ktorý má medzi Rollandovými dielami osobitné miesto. Chýbajú v ňom veľké obrazy, zápas utrpenia. Počet postáv je skromný a ani dej nie je bohatý. Hrdinovia sú obyčajní, ničím nevynikajúci mladí ľudia, medzi ktorými vzniká krehký cit, láska, láska na prvý pohľad, láska plachá, oddaná, čistá, opísaná v mäkkých lyrických tónoch. Intímna téma tu však priberá zovšeobecňujúci zmysel — mier žičí láske, ktorá je vlastná človeku, vojna ju zabíja. Nežný cit, ktorý spája Petra a Luciu, silne zdôrazňuje surovosť, neľudskosť, nezmyselnosť vojny, ktorej sa nedá uniknúť.
Taká je hlboko humanistická myšlienka románu. Láska a smrť, to sú staré motívy európskej literatúry. Tu sú však podané v nevídanom spojení. V ostrom svetle odidylizovanej skutočnosti vystupujú obzvlášť výrazne spoločenské príčiny, ktoré lásku dvoch ľudí viedli do smrti. Proti smrti sa dvíha autorov protest práve z lásky k človeku. Také sú totiž korene pacifizmu i humanizmu Romaina Rollanda.
Kedže bol priam taký skúsený v rozbore iných ako v rozbore seba samého, rýchlo si uvedomil svoje rozhorčenie a začal sám seba zosmiešňovať. Naopak, odsunul márnomyseľnosť, zaujímal sa o Petra a hľadal tajomstvo jeho premeny. Veľmi rád by ho bol prosil, aby sa mu zdôveril, no na také veci nebol zvyknutý; a konečne, mladší brat, ako sa zdalo, ani nijako nepotreboval zdôveriť sa; s akousi nedbanlivou a provokatívnou nenútenosťou díval sa na Filipa, ako sa nemotorne namáha podať mu pomocnú žrď; s rukami vo vreckách, usmievajúc sa, v myšlienkach blúdil kdesi ďaleko, tíško si čosi pohvizdujúc, odpovedal mu hmlisto, ani dobre nepočúvajúc, čo sa ho spytuje — a potom náhle odišiel za svojou prácou. Dobrú noc! A už ho nebolo. Zostal po ňom len jeho odraz vo vode, unikajúcej pomedzi prsty. — A Filip ako ohrdený milenec cítil teraz cenu a zakúšal príťažlivosť tajomstva tohto srdca, ktoré stratil.
Vysvetlenia tejto záhady sa mu dostalo náhodou. Keď sa večer vracal Montparnaským bulvárom, v tme stretol Petra a Luciu. Zľakol sa, že ho azda videli. No oni sa temer nestarali o svoje okolie. Boli k sebe privinutí; Peter túlil ruku k Luciinej ruke a zvieral jej dlaň s prepletenými prstami pomedzi jej prsty; takto kráčali drobnými krokmi, s onou dychtivou a lačnou láskou Erosa a Psyché, ležiacich na svadobnom lôžku vo Farneskom paláci. V zovretí pohľadov splývali v jedinú bytosť. Filip sa oprel o strom a díval sa na nich, ako idú, zastavujú sa, ďalej sa poberajú, až napokon zapadli v tme. A srdce mu celkom prekypovalo súcitom k týmto deťom. Rozmýšľal:
„Môj život je obetovaný. V poriadku! No nie je spravodlivé brať aj tamtie dva životy. Keby som aspoň mohol vykúpiť ich šťastie! "
Na druhý deň Peter, čo ako bol zdvorilo nevšímavý, nejasne pobadal, pravdu povediac, nie hneď, lež po malej úvahe, láskavý tón svojho brata, keď sa s ním zhováral. A napoly sa spamätajúc, uzrel opäť tie jeho dobré oči, ktoré uňho už dávno nevidel. Filip na neho hľadel tak jasne, že Peter mal dojem, akoby ho tento pohľad skúmal; a nemotorne sa ponáhľal rýchlo stiahnuť záclonu na svoje tajomstvo. No Filip sa usmieval, vstal, položil mu ruku na plece a navrhol mu, aby sa išli trochu prejsť. Nemohol odolať tejto novej dôvere, ktorú mu brat preukázal; a šli spolu do blízkej Luxemburskej záhrady. Starší brat nechal svoju ruku opretú o plece mladšieho brata; a ten sa cítil hrdý na obnovené priateľstvo. Jazyk sa mu rozviazal. Zhovárali sa veľmi živo o duchovných veciach, o knihách, o svojich úvahách o človeku, o svojich nových skúsenostiach, o všetkom — okrem témy, na ktorú obidvaja mysleli. Bolo to akoby tichá dohoda. Boli šťastni, že sa opäť cítia takto blízki a dôverní, no jednak je medzi nimi akési tajomstvo. Ako sa tak zhovárali, Peter rozmýšľal;
„Vie to...? Ale ako by to mohol vedieť? "
Filip sa na neho s úsmevom díval, ako pokojne rozpráva. Napokon sa Peter zarazil uprostred vety...
— Prečo sa usmievaš?
— Len tak. Dívam sa na teba. Som rád.
Stisli si ruky. Pri návrate sa ho Filip spýtal;
— Si šťastný?
Peter mlčky prikývol.
— Máš pravdu, chlapče. To je čosi krásne, šťastie. Uži aj moju časť...
Aby ho nezmiatol. Filip sa cez celý svoj pobyt v Paríži vystríhal spraviť narážku, že aj Petrov ročník bude musieť
....................................................................................
... posledná veta ...
(!!!POZOR, SPOILER!!!)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
A vtom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.
