KUKUČÍN, MARTINMLADÉ LETÁ
Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1941
edícia Čítanie pre meštianske školy (21)
beletria, román, literatúra slovenská,
190 s., slovenčina
hmotnosť: 182 g
tvrdá väzba (dobová preväzba), malý formát
stav: dobrý, knižničné pečiatky
1,30 €
*3xtrsos*bels*
Pán Zvarina vyšiel na podstenu, oprel sa o múrik a hľadel k stajniam, kde sa šiplal pri vozíku báťa Mišo, ktorý, zazrúc pána už oblečeného, sňal šíry, čo visely pri stajni, a vošiel ku koňom.
„Skoro, Mišo — skoro!“ volal naň pán, a obrátiac sa k pitvoru, zaklopal palicou na pitvorné dvere. „Sberajte sa, deti, i vy, sberajte, aby sme sa neopozdili. “
Z izieb, kuchyne vychádzaly sviatočne oblečené postavy. Pani rechtorka v čiernych šatách, Elena v slamenom bielom klobúku so vkusnými okrasami na ňom a kyticou čerstvých fialiek na klenutých ňadrách. Za ňou stál Petrík s Ferkom a v úzadí Miško, pod pazuchou palička — tak naťahoval rukavičky. Báťa Mišo zatiahol pred schodíky, do vozíka vyšli starý pán, pani, Elena a Miško. Jemu sa dostalo tej cti, že mohol s ňou sedieť tak, aby sa jej nedotkol a šaty jej nepokrčil, čo bola ťažká úloha na povestnej motišovskej ceste.
„Sedíte dobre, deti? Držte sa! “ napomenula ich pani rechtorka, keď sa voz spúšťal dolu dvorom na cestu.
„A kde to ideme, báťa? “ pýta sa Ferko.
„Do kostola, mladý pán: len sem, do Z. “
Už v dedine ich doháňaly i predbehúvaly podobné vozíky. Na nich sedliaci i s rodinami. Ako vyšly za dedinu, otvorila sa im čarovná dolina, rovná ani dlaň. Jarok ju delil na dve polovice, popri ňom ide cesta, hladká, bez koľají: poznať, že ju nederú ťažké fúry.
Na školskom vozíku ich nesedelo toľko ako na iných. Tie boly preplnené ľudom, hlava pri hlave. Planých koní nevidno; všetko vysoké, dobre zachovalé. Boly vozíky, v ktorých bola zapriahnutá štvorka. Vidno, že si gazdovia, najmä ich synovia, mnoho zakladajú na týchto nedeľných vychádzkach. Cesta rovná, vozík sa takrečeno kotúľal po nej. Čuť len dupot konských kopýt.
Ferka toto veľmi dojímalo. Niečo takého milého, sviatočného a radostného nikdy nevidel, ani nezažil. V duši sa mu usídlila tichá radosť a pokoj. Okrem toho nevidel takej doliny ako táto, ktorou ich viedla cesta. Po medziach, úbočiach a stráňach, po strmých brehoch a v brázdach všade samé stromy. Tamto celý kopec je premenený v ovocný sad. Je dnes krásne. Since svieti a je teplo, príroda dýcha vôňou. Niekde stromovie už rozkvitlo, obsypané je kvetom, ako by ho mliekom polial. Vzduch je presýtený vôňou kvetu, obživený bzukotom hmyzu, najmä včiel, ktoré sa roja na rozkvitnutých stromoch. V stráni nad potokom šteboce poľné vtáctvo, vývodí mu slávik svojím čistým hlasom. „Raj, raj! “ zvučalo Ferkovi v duši a toto pohnutie mu vyčarovalo slzu do oka.
Vozík zastal v Z. pred kostolom. Sišli s neho všetci, báťa Mišo ho odviezol kdesi do dediny. Pán rechtor pristúpil k chlapom, ktorí tam stáli v bielych širiciach, mušelínových gatiach. Všetci ho pozdravili vážne a s úctou. On sa s mnohými zvlášť vítal, podajúc im ruku.
................................................................................
... posledná veta ...
A ony občerstvily dušu ako ranná rosa, keď padne na polouvädnutú trávu.
