JÉGÉADAM ŠANGALA
Tatran, Bratislava, 1984
edícia Čítanie študujúcej mládeže (154)
doslov Vladimír Petrík
prebal Ľubomír Longauer
(v tejto edícii) 3. vydanie, 23.000 výtlačkov
61-596-84
beletria, román, literatúra slovenská,
286 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 287 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe
0,60 €
7trsos-1out* in *kat-BELS*
Jégého román Adam Šangala vychádza od prvého vydania roku 1923 už po sedemnásty raz. Jeho autorom je slovenský lekár Ladislav Nádaši, známy pod pseudonymom Jégé. Jeho život sa popri svojej prostote vyznačoval mnohými rozpormi a vnútorným napätím. Prežil ho takmer celý na rodnej Orave, ktorá mu učarila drsnými prírodnými krásami podobne ako jeho staršiemu priateľovi básnikovi P. O. Hviezdoslavovi. A predsa túžil po svete a rozlete, ktorý mu malé vidiecke mestečko mohlo poskytnúť iba v malej miere. Veľmi intenzívne sledoval prúdenie moderných myšlienkových, filozofických i umeleckých európskych úsilí. Neprestajný zápas o vnútorný rast často narúšal rovnováhu medzi spisovateľom a prostredím, ku ktorému ho pripútavali životné okolnosti. Z tohto tvorivého zápasu, organickej zložky spisovateľovej osobnosti i diela, vyrastá aj celá jeho literárna tvorba.
Najvýznamnejšou Jégého prózou je román Adam Šangala, príbeh v podstate veľmi jednoduchý, s niekoľkými epizódami dobrodružného charakteru, ktoré autor využíva pre svoj umelecký a etický zámer. Tri hlavné postavy — Adam, Konôpka a veľmož Praskovský — reprezentujú tri hlavné typy ľudí. Dej románu sa odohráva na začiatku 17. storočia, v búrlivých časoch tureckého panstva v Európe, ozbrojených konfliktov medzi cisárom, reprezentantom katolíckej strany, a Bethlenom, zástupcom reformácie. K obom stranám sa striedavo pridávajú hradní páni podľa toho, ktorá z nich im práve ponúka väčšie životné výhody.
Adam Šangala nie je hrdinom kráčajúcim neochvejne za nejakým cieľom. Je hračkou v rukách nemilosrdného osudu, tragických náhod, a bráni si iba holý život, keď uniká pred panskou zvoľou a nespravodlivosťou. V časoch mocných náboženských predsudkov ho osud nadlho spája s Konôpkom. Zbližuje ich hlboký cit ľudskosti v neľudskej panskej spoločnosti, čo kupčí s presvedčením a väčšmi si váži poľovníckeho psa ako ľudský život. Konôpka vo svojom správaní uplatňuje šľachetné mravné princípy, ktoré sebe i svojim blížnym zdôvodňuje rozumovo i citovo. Adam Šangala, hoci zastupuje poddanský živel, nie je v autorovom podaní jeho reprezentantom. Je to úprimný, šikovný a úspešný mladý človek, ktorý sa po mnohých dobrodružstvách, šťastných náhodách a úspechoch v láske, stane váženým trnavským mešťanom. Ale jeho romantický životný príbeh sa končí šokujúcim záverom.
Gašpar kývol a husári prevalili Barucha na lavicu, priviazali ho k nej a strhli mu obuv z chudých, zmrzačených nôh. Kat doniesol čižmy z hrubého plechu a obložili nimi nohy úbožiakove, ktorý za celý čas mrmlal so zúfalou rýchlosťou rozličné hebrejské modlitby. Keď mal čižmy pripravené, kat vložil do medzery medzi plechovou sárou a píšťalovou kosťou bukový klin a bil po ňom mlatom.
Baruch sa prestal modliť a začal kričať pri každom údere mlatkom prenikavejšie, až v ušiach zaliehalo.
Konečne, keď kat prestal biť na klin, zavolal Baruch zajakajúcim sa hlasom:
— Päťdesiat dukátov, päťdesiat dukátov, bože všemohúci, päťdesiat dukátov! — a potom najvyšším hlasom kričal bez prestania, dokiaľ mu dych stačil:
— A—á—á...
Rhédey trochu zbledol:
— Počujte, pán brat, ja mám toho dosť. Dajte tomu bedárovi pokoj. Verím vám všetko, čo hovoríte. Uverím, že nemôžete teraz zohnať tie peniaze, lebo by ich ten človek i spod zeme vydriapal, keby mal len trochu nádeje, že ich dostane nazad.
Praskovský sa zamračil:
— To je hlavatá mršina! — zakričal. — Baruch, nerozmyslel si si vec lepšie?
Utrápený človek odstonal:
— Boh mi je svedok, nemôžem!
— Tak, Gašpar, daj mu ešte jeden klin!
Kat vzal druhý klin a začal ho vbíjať vedľa prvého. Baruch, nakoľko bolo možné, ešte väčšmi skríkol a potom pri každom údere zastonal až z hlbín pŕs: — Ach, ach, ach! — Keď bol i druhý klin vbitý a z nohy sa cedila roztrhanou kožou krv, Baruch zakričal:
— Bože milosrdný, sto dukátov, sto dukátov, sto dukátov! — a vždy slabšie a slabšie, až zamdlel.
Husári oblievali trpiteľa studenou vodou. Rhédey sa teraz už celkom rozhodne obrátil a odchádzal:
— Pán brat, ja vám tu viac nebudem. Pre mňa robte, čo chcete, ja odchádzam so svojimi ľuďmi. Zostaňte zbohom!
Praskovský sa usmial:
— Aký ste netrpezlivý a citlivý! Čože, veď je to len žid. Čože je na tom, keď mu trochu kožu popučí, veď to zarastie. Ale myslím, že uveríte, že pri najlepšej vôli nemôžem teraz veľkomožnému kniežaťu tie peniaze poslať, lebo by mi ich žid iste bol dal, keby sa o ne nebál.
— Verím vám všetko, čo chcete. Len to by som rád vedel, prečo vykrikoval za každým klincom o tých dukátoch?
Praskovský poznamenal:
— Hneď sa dozvieme. Gašpar, zobuj mu čižmy. Veď nám on povie, keď príde k sebe.
Gašpar odšrauboval pánty na čižmách, ktoré padli na zem i so zakrvavenými klinmi. Z Baruchových nôh tiekla krv cícerkom, lebo mu kliny miestami potrhali žily. Kat vybral z truhličky obväzy a masti a obkrútil mu nimi dokaličené údy.
Baruch sa zakrátko prebral. Vliali mu tuhého vína do úst; nešťastník ho dychtivo prežieral.
— No, Baruch, teraz sa už neboj. Vidím, že naozaj alebo nemáš, alebo mi nemôžeš dať tie peniaze. Dám ťa poriadne domov zaniesť, ale mi najprv povedz, prečo si za prvým klinom kričal „päťdesiat dukátov" a za druhým „sto dukátov"? — pýtal sa ho Praskovský.
— Bože môj, prečo som kričal „päťdesiat dukátov" a prečo som kričal „sto dukátov"? Lebo ma nohy tak ukrutne boleli, že by som umrel, keby som nebol myslel na to najkrajšie na svete. A čo je krajšie na svete ako nové, krásne dukáty?
......................................................................
... posledná veta ... (spoiler!!!)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
Adama Šangalu sťali na trnavskom námestí 10. marca 1628 za všeobecnej účasti meštianstva.
