WILDE, OSCARŠŤASTNÝ PRINC A INÉ ROZPRÁVKY
(The Happy Prince and other tales)
O. Trávniček, Žilina, 1945
preklad Miro Procházka
ilustrácie Vincent Hložník
knihy pre deti, beletria, rozprávky, próza krátka,
104 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, časť chrbátu chýba
*rimle2* in *H-2-1*
„Prečo len ty nie si ako ten šťastný princ? " rozumkovala matka pred svojím malým synčekom, ktorý sa plačom žiadostive domáhal mesiaca. „Šťastnému princovi ani vo sne na um nepríde, aby sa dačoho domáhal. “
„Vďaka Bohu, je na svete aspoň jediný človek, ktorý je celkom šťastný", mrmlal si sklamaný muž, keď sa pozrel na prekrásnu sochu. „Vyzerá celkom ako anjel“, povedaly siroty, keď sa vracaly z dómu v svojich ružových kabátikoch.
„Zkade to viete? “ spytoval sa ich profesor matematiky, „veď ste ešte v živote anjela nevidely. “
„Ale hej, videly“, odpovedaly deti, „v svojich snách. "
A profesor matematiky svraštil obočie a pozrel sa veľmi prísne na ne, lebo nestrpel, keď deti snívaly.
Raz večer letela malá lastovička nad mestom. Jej kamarátky už pred šiestimi týždňami odletely do Egypta, ale ona ešte ostala, lebo milovala rákos, zo všetkých najkrajší. Našla si ho hneď na počiatku jari, keď letela za veľkým žltým motýľom dolu ponad rieku a jeho štíhly rast ju natoľko pripútal, že sa musela pristaviť, aby si s ním pohovorila.
„Mám ťa milovať? “ spýtala sa vtedy lastovička, ktorá vždy rada hovorievala priamo k veci a rákos sa jej na to hlboko poklonil. A preto ho obletovala čoraz bližšie, pričom sa vše krídlami dotýkala vodnej hladiny a rozčerila na nej drobné strieborné vlnky. To bolo jej ľúbostné dvorenie a tak to robievala po celé leto.
„Aký to smiešny pomer, “ švitorily ostatné lastovičky, „rákos nemá nijakých peňazí a aj tak má priveľké príbuzenstvo. “ A naozaj bola rieka celá posiata drobným rákosím.
Potom prišla jeseň a lastovičky odletely do teplých krajov.
Keď už boly všetky preč, pocítila lastovička ťarchu samoty a cítila sa ukonaná svojím milencom. „Akosi sa nevie zabávať, “ povedala si. „A bojím sa, že aj zavše za inými pozerá, pretože hádže zaľúbené pohľady k vetru. “
A vskutku: vždy keď vietor mocnejšie zadul, strúhal rákos najhlbšie poklony.
„Zdá sa mi aj príliš domáckym“, pokračovala lastovička v dumách. „Ale ja ľúbim ďaleké kraje a chcem, aby ten, koho milujem, tiež ďaleké kraje ľúbil. “
Napokon sa ho spýtala: „Chceš ísť so mnou? “ Ale rákos pokýval záporne hlavou, lebo príliš lipol na svojej rodnej zemi.
„Ty si sa len zahrával so mnou! “ zvolala lastovička. „Teraz odchodím ďaleko k pyramídam. S Bohom! “ a odletela.
Letela celý deň a večer pristala ustatá v meste.
„Kde si mám len oddýchnuť? “ spytovala sa sama seba. „No, dúfam, že v meste sa už dáko zaopatrím. “
Potom zbadala na štíhlom stĺpe sochu.
.............................................................................................
... posledná veta ...
"Vedela som, že spôsobím nesmierny rozruch", zachrčala raketa a zhasla.
