RÁZUS, MARTINKRČMÁRSKY KRÁĽ I.
Matica slovenská, Martin, 1935
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (37)
prebal Ľudovít Fulla
beletria, román, literatúra slovenská,
182 s., slovenčina
hmotnosť: 262 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky
PREDANÉ
*trsos* in *H-parap*R4F
Z hostí niekoľkí ostanú v Žajdliciach. Jedni, že na koče sa nevmestia, druhí, keby sa i vmestili — nevládzu ďalej. Takto zaviaznu s inými i starí páni, Balkovič a Werner. Ale zaviazne i suchý Berki. Nie že by nohavice nejako neudržal. Ale najedol sa a napil, až mu oči vyliezajú z jamôk. Hocikedy sa mu také niečo nenaskytne. Využil to teda do poriadku. Od borovičky až po ťažkú tokajčinu, a od tokajčiny až po slivovičku — všetkého si dožičil. Nie div, keď sa mu oči kotúľajú v jamkách a nemôže nijako s miesta.
— Počuj, Berki, — zaškúli na pisára sivý Balkovič, — a teba akosi tá stolička drží!
— Čo by len, — uškrnie sa Berki, — drží ma tu moja povinnosť. Tak veru, — vykladá po slabikách. — Jožko Merlan ma nechal. A vraj — ráno musím byť v kancelárii! Ak by prišiel starý! Ale nech príde, — spustí hlavu na prsia. — Mňa tu nič nedrží, — morfondíruje ako pre seba. — Ale vás? Vás drží...
— Čože nás drží, Berki? — ozve sa Werner.
— Podagra!
— Čože? — zazre na neho Balkovič urazeno. — Povedz to ešte raz!
— No, — rozhodí tento rukami, — staroba, čo iné?
— Tí, — zahľadia sa kolegovia na seba, čo s ním, — nám a také niečo! — Ako to myslíš?
— Ako? Ako? — díva sa Berki nevinne na rozježených. — Nuž starí ste — nevládzete!
— Akí starí? — obzerá sa Balkovič, ako by len hľadal kohosi. — Hej, Hilda... Dina... Jolana... kde vás čert pobral? Sem sa, ale hneď...!
— Áno, hneď! — uškŕňa sa Werner na Jani báčiho a niekoľkých zaviaznutých i z Gejzovej a Imrovej spoločnosti. — Ale už!
Dámy sa nehlásia. Po poloprázdnej miestnosti nad taniermi, buteľkami a ovísajúcimi hlavami stele sa hustý dym. Ak čo vyčnieva z neho, to je mohutná postava a okrúhla, plešivá hlava Jani báčiho. On nepovie slova. Sedí si ako dynasta, dôstojne a vážne. Niekedy naleje si do pohárika, vypije, usmieva sa a mlčí.
Naslúcha škriepkam, ale nezamieša sa do nich. To je už jeho takt v živote. Hádkam sa vyhýbať — neznepriateliť si ľudí. I teraz — on si len pohmká a myslí si svoje. Vie, čo drží Berkiho ani pribitého na stoličke. I čo advokátov, Balkoviča, Wernera a iných. No, to je energia, vyrábaná v jeho pivnici! Tá ženie ľudí i podtína im nohy. To je to! — všimne si Hany Nechtáčky, ako s dievkami sberá náčinie so stolov. — Pomyslí si na svoju ženu. Aký to chrúst bez vôle a bez života! A táto, hľa, ani hruda syra. Tvár mu omladne, na chvíľu vyšľahne oheň z ustatých očí. Kývne na ňu, ona so smiechom na ústach i roztopašou v zraku príde a otre sa o neho celkom dôverne. Pošepne jej niečo do ucha... Rád by vstať — nejde to. A on zdrží veľa. Zadíva sa za ňou, usmeje sa a
..........................................................................................
... posledná veta ...
"Poď!"
