URBAN, MILOŽIVÝ BIČ
Tatran, Bratislava, 1984
edícia Čítanie študujúcej mládeže (155)
doslov Ján Števček
prebal Ľubomír Longauer
(v tejto edícii) 3. vydanie, 20.000 výtlačkov
61-593-84
beletria, román, literatúra slovenská,
374 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 340 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe
0,80 €
Urbanov román Živý bič, prvý raz vyšiel roku 1927, je tým dielom, ktoré patrí medzi vážne príspevky k téme života slovenskej dediny pred prvou svetovou vojnou i počas nej. Čitateľská verejnosť i literárna kritika prijali román ako najvýznamnejšie dielo prvého desaťročia povojnovej slovenskej prózy, a Živý bič dodnes takým zostal. Široká epická evokácia a neraz i lyricky podfarbená štylizácia vytvára z prípadu osnovaného okolo postavy Adama Hlavaja a jeho ženy Evy pôsobivý obraz dediny ako jedného etnika, celistvého v zásadných otázkach sociálnej spravodlivosti, morálnej zásadovosti, etnika zmietajúceho sa pod nárazmi vzdialenej, a predsa v ľudskom organizme hlboko prítomnej prvej svetovej vojny.
Svoj samorastlý talent silnej epickej váhy naplno rozvil M. Urban po prvý raz práve v tomto románe. Umocnil predovšetkým tie pozitívne fakty svojho umeleckého talentu a kréda, ktoré už naznačil v Jaškovi Kutliakovi spod Bučinky (1922) a najmä v široko koncipovanej tragickej novele Za vyšným mlynom (1926). Ide tu predovšetkým o videnie sociálnych problémov a realít, o znalosť prostredia v tých najširších dimenziách, o realistický fakt obrazu a deja literárneho diela. Živý bič je otrasnou drámou slovenskej dediny Ráztoky a jej obyvateľov postavených zoči-voči krutým udalostiam prvej svetovej vojny. Živý bič — to je protest ubitých ľudí nielen proti vojne, ale predovšetkým proti sociálnemu útlaku, proti nezmyselnému vraždeniu a ničeniu hodnôt, proti ponižovaniu jednoduchého pracujúceho človeka. Kresba a výstavba postáv Živého biča zdôrazňuje momenty a fakty statočnej práce, húževnatého zápasu o spravodlivosť a pokrok. Román podmaňuje epickou šírkou, lyrizmom, metaforickosťou štýlu, dramatickosťou, psychológiou hrdinov, mravnou myšlienkou a hĺbkou.
Potom ho viedli mestom. Ruky mal poviazané. Ľudia sa zbiehali, hľadeli naň, ale Ilčík, napodiv, nehanbil sa. Videl slúžku, dedinské dievča, zalamujúce rukami; chcel jej čosi žartovne zavolať, no zdržal sa.
V akejsi predsieni s oknami do dvora dlho čakal. Na susednej streche (bolo to na poschodí) hašterili sa vrabce. Potom ho zaviedli do vedľajšej miestnosti. Čosi sa ho pýtali a on odpovedal, ale teraz sa už nepamätal, čo.
Najviac sa ho dotkla otázka:
— Prečo?
— Neviem, — odvetil.
Vtedy si uvedomil, že cigáni, ale v suchej jasnej miestnosti hovoriť o kalných nociach, plných vší, o fackách, o blate, o žeravej zlosti a úbočí zdalo sa mu nezmyselným, ba až nemožným. Cítil, že povedal by čosi bez hlavy, bez päty, akýsi ukrutne nepríležitý žart, spravený neznámym pôvodcom, nad ktorým tí čistučkí suchí páni by sa len zasmiali. Potom bolo to také dlhé a spletené, že bál sa, aby mu nechybovali slová. Preto radšej hodil plecom a riekol:
— Neviem.
Zľakol sa toho slova. Hľa, zabil človeka, a nevie, prečo... Nevie, prečo rozštiepil svojmu predstavenému hlavu. Ale úbočie znova sa nadulo pred ním, šedivé uzlíky sa roztancovali a Ilčík si ujasnil, že sa čatár Róna zabil sám. On bol len predmetom, ktorý miesto neho zdvihol rýľ a zahnal sa...
To Ilčíka uspokojilo: nie, neľutoval, čo sa stalo. Všetko bolo akýmsi vypočítaným, jasným následkom, na ktorom nedalo sa zmeniť ani čiarky. Práve tak bol by zabil besného psa, ženúceho sa naň, takisto by bol rozštiepil hlavu každému, kto bez príčiny siaha naň. Bolo mu to také zrejmé, ako že slnko svieti alebo ako že zem na jar vydá trávu. Zákony? Aké zákony? Kto oprávňoval alebo kto trestal Rónove skutky? Dosť sa nasťažovali. A výsledok? Vysmiali ich.
Tak nech zhynie každý, kto užívajúc svoj život, nevie si vážiť iných, kto využíva bezmocnosť iných na to, aby strpčoval ich dni. Nech ho vyvlečú na smetisko a nech ho zabijú ako psa pred verejnosťou.
Zub za zub, oko za oko.
Cítil, že ten zákon stíha i jeho, ale Ilčík nevidel v ňom nič hrozného. Bola to železná nevyhnutnosť, hrom, visiaci v oblakoch, pred ktorým utekať bolo márne. Kto zabil, odsúdil aj seba na smrť, odnášajúc zakrvavenú ruku do tmy zániku. Nepochovávali ho za živa v žalároch, a keď odpykal svoju vinu, deti nevolali za ním: „Vrah, vrah...! " aby pošpinenému heslu ľudskosti urobili zadosť. Odišiel a jeho odchodom zanikol vred, ktorý spravil na tele ľudstva.
Cez noc zmocnila sa Ilčíka ľahostajnosť. Rozličné živé predstavy vymizli z pamäti a jeho obklopila prázdnota, valiaca sa zo všetkých strán. Začalo ho trápiť ticho. Kroky, ktoré sa časom na chodbe ozvali, zneli, sťaby ich niekto v železných čižmách meral: duneli v prázdnych kútoch všetkými odtienkami vzďaľovania alebo blíženia sa, až zamlkli úplne. Tratil sa nimi živý, neznámy človek možno s dajakým predmetom v ruke alebo s fajkou v zuboch.
Okienkom nedalo sa vidieť nič. Šikmé, preletelo kdesi ponad strechu a zaborilo sa do vesmíru.
Vtedy, vidiac kus belasej oblohy, prišli mu na um Ráztoky, náramne vzdialené, akoby za morom., Čo robí mať? ’ pomyslel si., Ktovie...? Jeseň. Zviezli už, možno robí s ľanom. ' Vlani ho ešte on vozil do močidiel. Bolo to ráno a Hanka Belanovie mu pomáhala. Keď mu podávala ľan, on ju chytil a bozkal. Mal ju rád...
