HOCHHUTH, ROLFZÁSTUPCA
Hra
(Der Stellvertreter)
Tatran, Bratislava, 1966
preklad Zora Jesenská, Ján Rozner
úvod Erwin Piscator
obálka František Kudláč
edícia Prameň (112)
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
61-557-66
divadelná hra
336 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,20 €
*zukol3* in **O7**
Máloktorý dialóg medzi dvoma spisovateľmi vyvolal taký záujem verejnosti, ako sa to stalo v prípade dialógu západonemeckého dramatika Rolfa Hochhutha so slovenským spisovateľom Ladislavom Mňačkom, a to nielen v našej, ale aj v celej svetovej tlači.
Diskusia, ako vravievame, bola plodná, veď popri inom vyvolala aj záujem o knižné vydanie a inscenovanie hry Rolfa Hochhutha Zástupca u nás, a nielen u nás.
Na mnohých svetových javiskách (Berlín, New York, Viedeň, Paríž a inde) vyvolala inscenácia tejto hry búrky nadšenia, ale i nevôle, protestov a demonštrácií. Nečudo, veď ide o drámu par excelence politickú, neobyčajne aktuálnu a pre mnohých i háklivú. Povedať o hre, že je „protipápežská“, bolo by zjednodušovaním, skôr možno povedať, že Hochhuth na základe dôkladného štúdia otrasných, overených faktov vytvoril veľkú humanistickú drámu o ľudskom svedomí, osobnej zodpovednosti, o otázke zásahu človeka do dejín.
Najvýstižnejšie postrehol význam tejto hry slávny nemecký režisér Erwin Piscator: „Ak sa nejaká hra môže stať stredobodom repertoáru, ktorý sa chce zaoberať politicko-historickými skutočnosťami: toto
je taká hra! Pre túto hru sa oddá robiť divadlo; s touto hrou sa divadlu zase vracia jeho poslanie, s ňou je divadlo zase významné a potrebné“.
FONTANA: O tomto rozhodovať nie je tvoja vec ...
RICCARDO (po pauze, ticho, skoro ľstivo):
Otec — a myslíš ty, že pápež — vieš iste, že sa pápež vôbec aj dostal do Konfliktu: štátnická múdrosť — láska k blížnemu?
FONTANA: Čo tým chceš povedať?
RICCARDO: On stojí nad svetom aj nad osudmi ľudí tak' strašne vysoko! Štyridsať rokov už je iba diplomatom, právnikom. On nikdy — či vari len dva roky, kedysi v predošlom storočí — nebol ako dušpastier, ako kňaz medzi ľuďmi.
Švajčiara pred svojimi dverami neobdaruje nikdy ani slovom.
Pri stole ani v parku neznesie ľudskú tvár... záhradník má rozkaz vždy mu byť obrátený chrbtom!
Ach, otec, má on vôbec niečo rád,
okrem svojich slovníkov a madoninho kultu?
(Náhle nenávistne, s iskrivým rímskym sarkazmom.)
Vidím ho, ako dokonale precízne
si čistí rúčku pera — a ten rituál
ešte aj vysvetľuje — a spytujem sa —
ach, už sa nespytujem — či on vôbec
v niektorej Hitlerovej obeti
blížneho mohol vidieť, seberovného.
FONTANA: Riccardo, prosím — to už nie je fair, to je už demagógia. Pri všetkej odmeranosti vždy sa usiluje pochopiť, pomôcť, a nech je aký chce egocentrický, predsa obete ...
RICCARDO: Obete — naozaj ich vidí pred sebou, nazdáš sa, otec? Svetová tlač, vyslanci, agenti — všetci prinášajú desivé podrobnosti. Nazdáš sa, že neštuduje iba štatistiky, abstraktné čísla, sedemstotisíc mŕtvych — hlad, deportácie, splynovanie ...
Ale že je aj pri tom, že aspoň raz to vnímal pohľadom obráteným nadnu — vnímal: transport z Paríža, tristo samovrážd prv než sa pohne vlak.
Deti niže päťročné odtŕhajú od rodičov, — a potom Konin pri Varšave:
jedenásťtisíc Poliakov v pojazdných plynových komorách, ich výkriky, ich modlitby — a rehot banditov SS. Jedenásťtisíc — ale predstav si, ty, ja — že my by sme to boli.
FONTANA: Riccardo, prosím — trápi ťa to, viem ...
RICCARDO (ultimatívne): Moja otázka! Otec, odpovedz mi na túto otázku: pápež — sprítomňuje si on takéto scény?
FONTANA (neisto): Isteže, iste. Lenže čo to zmení?
On tak či tak sa nesmie poddať citom.
RICCARDO (bez seba): Otec! — veď je to nemožné, čo vravíš, neslobodno tak vravieť, preboha! Či to tu nechápete? — Otec, ty, ty iste chápeš ...
(Zvonenie zamlkne. Náhle ticho. Mlčanie. Potom Riccardo,
krajne rozrušený a predsa s dôrazom na každom slove, ho
vorí najprv veľmi ticho, potom hlasom čoraz mocnejším.)
Zástupca Kristov, ktorý toto vidí
a predsa mlčí, zo štátnickej múdrosti,
ktorý tu rozmýšľa hoci jeden deň,
len hodinu váha,
či pozdvihnúť hlas svojej bolesti
na kliatbu, čo by posledného človeka
na tejto zemi premkla zdesením —:
takýto pápež je ...
zločinec.
(Riccardo klesne do kresla a zachváti ho kŕčovitý plač. Fontana po chvíľkovom váhaní prikročí k nemu. Jeho pobúrenie, v ktorom sprvu onemel, zmierňuje pohľad na jeho „strateného“ syna.)
FONTANA: Hľa, to sú konce, keď sa hovorí takouto rečou. Syn môj, ako môžeš ...
(Starý sluha vstúpi chvatne, ale ticho, ukáže mapu so spismi a povie —)
SLUHA: Konečne, pán gróf, je tu...
FONTANA (vykríkne, tak neovládnuto, že by to od neho nikto nebol čakal):
Dajte nám pokoj!
(Keď preľaknutý Sluha len pomaly ide späť ku dverám, Fontana sa predsa zmôže na to, že doloží):
