MARKHAMOVÁ, NANCYPREKLIATY MYS
(La Pointe du Devin)
Smena, Bratislava, 1988
edícia Labyrint (136)
preklad Ján Korecký
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 51.000 výtlačkov
073-082-88
beletria, detektívky,
168 s., slovenčina
hmotnosť: 165 g
mäkká väzba
stav: dobrý
0,30 €
*zukol3* in **S4P**
Vo veľkom šatníku na odpočívadle medziposchodia žandár objaví, čo hľadal s takým zápalom. Potápačské okuliare a plutvy ako vo Philippovej skrini a dva kyslíkové prístroje s príslušenstvom. Ale celú jeho pozornosť zaraz pritiahne čierna potápačská kombinéza. Hľa, nastal okamih pravdy. Vystrie chvejúce sa ruky, aby vybral zo šatníka potvrdenie svojho podozrenia, dôkaz priateľovej vraždy. Náhla nevoľnosť ho prinúti sadnúť si. Dotacká sa k taburetu, ktorý pravdepodobne slúži na dočiahnutie do vyšších častí skrine. S roztrasenými nohami Jean-Luc klesne na taburet, kombinézu drží ešte vždy v rukách. Zo schodiska dopadá iba slabé svetlo, a tak vyberie z bočného vrecka elektrickú baterku. Pomaly, centimeter po centimetri skúma kombinézu. Na ľavom rukáve objaví, čo hľadá. Pri šve na pleci chýba malý kúsok gumy, tam, kde je rukáv prišitý k hlavnej časti odevu. S nesmiernou opatrnosťou Jean-Luc vyloví z vrecka kúsok čiernej gumy, ktorú vzal z klinca Šimonovej pinasy. Zrazu sa znovu upokojí. Pozná odpoveď ešte skôr, ako priloží odtrhnutý kúsok k diere na kombinéze. Šimonovým vrahom je muž, ktorý nosil toto oblečenie. Gilles? Azda Philippe?
Lepradeau v pomykove pomaly skláňa hlavu. Pohľad na milióny frankov uväznených v blate mu pokazí náladu. Zaiste patrí nejakému boháčovi.
Žľab sa rozširuje a voda rýchlejšie klesá k zátoke. O niekoľko hodín bude všetko suché a zvýši iba rozsiahla plocha piesku vytvarovaného odlivom. Na konci hrádze vozidlo spomaľuje. Už neprší a stierače škrípu na skle. Vodič ich vypína. Jedna z ich úloh dnes pozostáva z kontroly táborníkov. V tomto ročnom období je divé kempovanie zriedkavosťou, ale miesto je výborné a turisti často pociťujú pokušenie stráviť tam noc. Iba minulý týždeň stadiaľ Lepradeau musel vystrnadiť celú nemeckú rodinu, skutoční; reklamu na obrovský plagát, so všetkými chrómovanými haraburdami, so všakovakým príslušenstvom, s ročným bábätkom a so staručkou starou mamou. Dojímavé!
— Dnes nič.. . Tvoje srdiečko nebude krvácať ako minule, — komentuje vodič a otáča sa.
— Takto je to lepšie.
Lepradeau nenávidí „hru na žandára", no divé kempovanie sa najmä od minulého leta stáva nevyriešiteľným problémom. Vozidlo pomalým tempom stúpa popri prístave odbočuje doprava ku kostolu, potom zatáča doľava pozdi: malého štvorcového zámku z jedenásteho storočia, jedného z najzachovanejších vo Francúzsku, „ktorý Richelieu bezpochyby ušetril pre jeho strategickú dôležitosť", ako to vysvetľuje Sprievodca priateľov ostrova. A hoci sa Lepradeau nevie naučiť trestné právo, pozná celú miestnu históriu. Pohľadom pohládza zámok, veže, hlboké priekopy. Sníva o generálovi d'Elbée, víťazovi z Ancenisu, ktorého tu zastrelili, keď sedel v kresle .. .
— Zastav!
So škrípaním pneumatík renault zastavuje.
— Si blázon alebo čo?
Vodič je nazlostený. Veľmi nerád zle zaobchádza s vecami.
— Pozri.
Lepradeau vystretým prstom ukazuje na bicykel napoly položený na svahu, ktorý vytŕča zo zámockej priekopy. Je očividne opustený. Možno po tom, čo ním narazili do chodníka.
— Ideme sa pozrieť?
Kolega prikývne a postaví renault za bicykel. Obaja žandári vystupujú a nazerajú do priekopy, kde tu i tam rastie tráva. Celkom naspodu leží čosi bledé, schúlené.
— Zaiste naša slečna! — vyhrkne Lepradeau a už beží dolu svahom.
Na kolenách počúva dievča. Je mokré, zablatené, ale navonok nevidieť nijaké zranenie. Dýcha pravidelne, azda trochu piskľavo. Lepradeau si vyzlečie plášť a opatrne ho položí na dievčinu.
— Je odpísaná? — opýta sa kolega, ktorý zišiel k nemu do priekopy.
— Povedal by som, že spí.
— Myslíš, že je to tá, čo ju hľadajú?
— Veru by som povedal, že je to malá Gendronová ... Prinajmenšom zodpovedá opisu. Zostaň tu. Vyjdem hore a podám hlásenie na oddiel. Privolajú požiarnikov a lekársku prvú pomoc.
Náhlivo vystupuje po svahu. Pošmykne sa na mokrej tráve, spadne, prehltne nadávku a zvyšok sa vydriape po štyroch. Len čo sa ocitne vo vozidle, chytí mikrofón vysielačky.
— 301, tu 301 4 L, počujete ma?
Jean-Luc zdvihne hlavu. Vyrušený pri písaní
správy nerozumie dobre, čo sa robí. Obzerá sa okolo seba, až objaví svetielko, ktoré bliká na vysielačke. Volacie bzučanie ho zakaždým prekvapí. Mechanicky urobí tri nevyhnutné kroky a prijme Lepradeauovu správu ako ľadovú sprchu. „Naozaj, zabudol som na tú žabu ..." V prítmí miestnosti, kde sú ešte po noci zatvorené vonkajšie okenice, objaví nejasnú siluetu pani Gendronovej utiahnutú v kútiku ako návštevník, čo prekročil návštevné hodiny v nemocnici a krčí sa v nádeji, že naňho zabudnú.
S vreckovkou v ruke čoskoro prestala plakať.
