Vitajte v mojom antikvariáte!

na FACEBOOKU - https://www.facebook.com/ripakovantikvariat/

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Follow by Email" vpravo hore. Alebo sa stanete členom stránky na Facebooku. Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie. Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na riporipo@gmail.com. Postup bude nasledujúci :

a.) uvediete Vašu adresu b.) hmotnosť knihy pre výpočet poštovného - do 500 g - cena 1,60 € listová zásielka doporučene II. Trieda. Ak bude hmotnosť zásielky vyššia, vždy platia cenníky zásielok Slovenskej pošty c.) vyberiete si banku, do ktorej zaplatíte za knihu a zásielku (mBank resp. ČSOB). Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam. d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby. Môžeme sa dohodnúť i na osobnom prebratí zásielky v Košiciach. e.) posielam zásielku f.) tešíte sa z knihy g.) čítate ..)

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

streda 27. júna 2018

CHARRIERE, HENRI - VABANK

CHARRIERE, HENRI

VABANK
(Banco)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (350)
preklad Ružena Dvořáková-Žiaranová
prebal Pavel Blažo
ilustrácie František Hübel
1. vydanie, 60.000 výtlačkov
13-72-055-77

beletria, román
384 s., slovenčina
hmotnosť: 530 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,60 €

*zukol3*

Henri Charriére je jeden z najznámejších a najpopulárnejších francúzskych spisovateľov posledného desaťročia. Preslávil ho román Motýľ (1969), ktorý sa viaže na skutočné autorove zážitky. Charriére bol odsúdený na doživotné galeje za vraždu, ktorú nespáchal. Trinásť rokov väzenských útrap ho nezlomilo, po viacerých pokusoch o útek — motivovaných túžbou dokázať svoju nevinu — dosiahol slobodu. Priamym pokračovaním prvého románu je Vabank (1972), v ktorom sa hrdina po ďalších strhujúcich dobrodružstvách už ako slobodný človek usiluje znovu zaradiť do normálneho života. Úspech obidvoch kníh nezaručila len napínavosť autorových životných príbehov, ale aj živý, fascinujúci rozprávačský štýl, odvaha odhaľovať temné stránky buržoáznej spoločnosti a zmysel pre hlbokú pravdivosť.





MARACAIBO — MEDZI INDIÁNMI

Hoci caracaská polícia teraz, keď sa dozvedela o prípravách na nový štátny prevrat, má iné problémy, ako starať sa o mňa, predsa len bude lepšie, keď dám na seba zabudnúť ďaleko od Caracasu. Momentálne sa síce tvári, že radšej nechá upadnúť do zabudnutia nevydarené sprisahanie, ale človek nikdy nevie.

Preto sa chytím príležitosti, keď mi pri jednej bleskovej návšteve v Caracase istý priateľ predstaví bývalú parížsku manekýnku, ktorá hľadá niekoho, kto by jej pomohol viesť hotel, čo si práve otvorila v Maracaibe. S radosťou privolím, že budem istým spôsobom „dievčaťom pre všetko“. Volá sa Laurence, je to pekná, elegantná dáma a domnievam sa, že prišla do Caracasu predviesť módnu kolekciu a usadila sa vo Venezuele. Tých tisíc kilometrov, ktoré delia caracaskú políciu od maracaibskej, mi dokonale vyhovuje.

Odveziem sa na aute svojho priateľa a po štrnásťhodinovej ceste objavím takzvané Maracaibské jazero, ktoré je v skutočnosti obrovskou vnútrozemskou lagúnou, dlhou stopäťdesiat kilometrov a širokou asi sto kilometrov, spojenou s morom desať kilometrov širokým kanálom. Maracaibo sa rozprestiera na severe, na západnom brehu kanála a s východným brehom ho v dnešných časoch spája most. Vtedy most ešte nejestvoval; v smere od Caracasu cez kanál premávala kompa.

Je to naozaj pôsobivé jazero, pokojné, posiate tisíckami kovových veží. Vyzerá ako obrovský les, ktorý sa ťahá, kam až oko dovidí, a jeho symetricky vysadené stromy umožňujú dovidieť až na kraj obzoru. Ale tie stromy sú naftové ťažné veže a každá z nich má pri svojej základni obrovské vahadlo, ktorým sa bez prestania vo dne v noci z útrob zeme čerpá čierne zlato.

Na trajekt, ktorý ustavične premáva medzi cestou vedúcou z Caracasu a Maracaibom, sa nakladajú autá, cestujúci aj tovar. Za plavby prechádzam ako malý chlapec z jedného kraja trajektu na druhý a som celkom vyjavený a uchvátený pohľadom na železné stožiare, vynárajúce sa z jazera. Nevdojak myslím na to, že dvetisíc kilometrov odtiaľto, na druhom konci krajiny, v Guayanskej vysočine, dobrotivý boh štedro rozhodil diamanty, zlato, železo, nikel, mangán, bauxit, urán i všetko ostatné, kým tu rozlial naftu, hybnú silu sveta, a to v takej hojnej miere, že ju tisícky čerpadiel môžu vo dne v noci ťahať, a nevysušia jej prameň. Venezuela, ty veru nič nemôžeš vyčítať dobrotivému bohu!

Hotel Normandy je veľmi rozľahlá, nádherná vila so záhradou plnou kvetov, ktorá je starostlivo udržiavaná. Krásna Laurence ma prijme s otvoreným náručím.

Toto je moje kráľovstvo, Henri (vždy ma volala Henri), — vraví s úsmevom.

Hotel, ktorý dala do prevádzky len pred dvoma mesiacmi, má iba šestnásť izieb, zato sú však zariadené s vyberanou eleganciou, každá má kúpeľnu ako v paláci. Všetko zariadila sama, od izieb, salóna, terasy a jedálne až po spoločné záchody.

Pustím sa do práce. Byť prvým spolupracovníkom ani nie štyridsaťročnej Francúzky, ktorá vstáva o šiestej, dozerá na prípravu raňajok pre svojich hostí a často ich aj sama pripravuje, veru nie je špás. Celý deň je na nohách, neúnavne sa o všetko stará, všetko kontroluje a ešte si nájde čas pestovať ruže alebo čistiť aleju. Pevne drží život v oboch rukách, zvládla takmer neprekonateľné prekážky, len aby oživila tento obchod. Mala takú vieru v úspech svojho podniku, že som sa i ja dal strhnúť rovnakou činorodou aktivitou. Alebo aspoň takmer rovnakou. Robím všetko, čo je v mojich silách, aby som jej pomohol vyriešiť kopu vynárajúcich sa problémov. Predovšetkým je to problém peňazí. Aby totiž z vily mohla urobiť takmer luxusný hotel, zadĺžila sa až po uši.

Včera, keď som šiel sám bez jej vedomia čosi vybaviť, získal som mimoriadnu ponuku od jednej naftovej spoločnosti.

Dobrý večer, Laurence.