RÁKAY, ANTON - PODAJ RUKU SMRTI

RÁKAY, ANTON

PODAJ RUKU SMRTI

Hajko & Hajková, Bratislava, 1998
edícia Klub náročného čitateľa (48)
obálka Bohdan Jelínek
ISBN 80-88700-39-6

beletria, román, literatúra slovenská
232 s., slovenčina

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,00 €

*zimpa2*bels*

Zomieranie nie je iba bolesť, v ktorej človek túži po smrti, privoláva ju, podáva jej ruku v ústrety, oroduje za jej skorý príchod a veriaci sa za ňu modlí na kolenách. Zomieranie je neopísateľný scenár trýzní. Nikto zdravý si nedokáže predstaviť ten ochromujúci pocit absolútnej bezmocnosti, nezáleží už na tvojej vôli, nie si schopný v sebe čokoľvek kontrolovať a regulovať, rozkázať svojim svalom, zmyslom a nervom, špiníš pod seba ako ochrnuté zviera a pomaly hniješ vo vlastných výlučkoch. Uráža ťa to a v tvojej ľudskej podstate zraňuje viac ako záchvat bodavej bolesti kdesi v chrbtici. Tvoja osobnosť sa dezintegruje, nič už v tebe s ničím nesúvisí, vnútorne sa všetky tvoje funkcie chaoticky rozpadávajú ako bezcitne nakopnutá stavebnica z lega. Už nie si ČLOVEK, ten nádherný dokonalý celok, koruna tvorstva, vrchol Božieho kreatívneho výtvarného umenia. Pred sedemdesiatimi rokmi napísal lekár - humanista Axel Munthe, že smrť je milosrdnejšia ako my, lekári. Koľko rokov budeme toto len konštatovať a ani palcom nepohneme, aby sme to zmenili?

Próza Antona Rákaya PODAJ RUKU SMRTI vyvolá v každom z nás súhlas i pochybovanie. Máme právo rozhodovať o vlastnej smrti? Máme trpieť a zomrieť, a tak potom vojsť do nádhery!, ako to povedal pápež Pius XII. alebo shoppenhauerovsky dobrovoľne sa podrobiť smrti, zomrieť rád, pretože to je prednostné právo toho, kto rezignuje a vzdáva sa vôle k životu?

Primár oddelenia, umierajúci na nevyliečiteľnú chorobu, dobrovoľne napíše splnomocnenie, aby ošetrujúci lekári v najvyššom štádiu jeho choroby, keď už nebude vládať dôstojne znášať hraničné utrpenie a nebude schopný vedomého chápania a samostatného konania, prestali s podávaním liekov, zastavili činnosť prístrojov, ktoré ho udržujú pri živote a poskytli mu prostriedok, ktorým sám ukončí svoj život. V prípade, že jeho klinický stav mu nedovolí prijať smrť z vlastných rúk, chce, aby ukončili jeho život spôsobom, ktorý sami uznajú za vhodný.

Jednoduché rozhodnutie muža, ktorý vie, čo ho čaká, preto chce opustiť svet z vlastnej vôle, bez toho, aby stratil svoju poslednú ľudskú dôstojnosť. Jednoduché už však nie je riešenie. Kto zoberie zodpovednosť na seba? Kolegovia, ktorí si ho vážia alebo jeho najbližší, ktorí ho milujú? Máme právo rozhodovať o vlastnej smrti? Autor sugestívne analyzuje človeka v hraničnom stave života a smrti. Prostredie dokonale ovláda, celý život prežil v nemocniciach, pri lôžku trpiacich a umierajúcich. Utrpenie a smrť pozná zo všetkých strán. A dáva otázky, ktoré si často dávame aj my. Kedy sa stáva človek človekom a kedy ním prestáva byť?

ANTON RÁKAY sa narodil vo Vrbovom v roku 1925. Väčšinu života prežil vo Vysokých Tatrách, kde pracoval ako lekár. Je autorom viacerých vedeckých prác z pneumoftizeológie. Jeho lekárske povolanie ho inšpirovalo aj k literárnej tvorbe, ktorej sa začal venovať na sklonku svojej profesionálnej kariéry. Lekárske povolanie určilo aj nosnú tému jeho románov z nemocničného prostredia, ktorých štýl sa vždy pohybuje na rozhraní vecnej a umeleckej literatúry.

- Tabu, 1991
- Koniec sezóny v raji, 1994
- Dvojitá stredová čiara,1994
- Tiché biele steny, 1995