FELDEKOVÁ, OĽGA - NIEKEDY SPÁVAM V OKULIAROCH, ABY SOM LEPŠIE VIDELA NA SEN

FELDEKOVÁ, OĽGA

NIEKEDY SPÁVAM V OKULIAROCH, ABY SOM LEPŠIE VIDELA NA SEN

Columbus, Bratislava, 2005
ISBN 80-7136-109-7

literatúra slovenská, próza krátka
120 s., slovenčina

tvrdá väzba s prebalom 
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*zimpa2*bels*

Fejtóny ako antidepresívum  - „... Niekedy spávam v okuliaroch, aby som lepšie videla na sen. Sníva sa mi potom sen, v ktorom vôbec nemám okuliare, pretože ešte veľmi dobre vidím, dokonca aj v noci, keď šoférujem. Pravidelne totiž vo sne prichádzam v noci autom do svojho rodného mestečka... " píše Oľga Feldeková v jednom zo svojich pôvabných fejtónikov, ktoré sa so železnou pravidelnosťou objavujú týždeň čo týždeň v týždenníku TV oko. Čitateľov vťahuje do svojho sveta, ktorý sa hemží ľuďmi. Nezabudne spomenúť svojho manžela Ľuba, deti, nevestu, zaťov, strýkov, tety, babičky, kamarátky a kamarátov. A zo zozbieraných fejtónov odrazu znie veselá vrava. Trapasy, tie najrozpačitejšie situácie, ale aj smutné prehry dokáže nečakane vypointovať tak, že čitateľa zakaždým prepadne uvoľnený smiech. A v duchu žasne nad tým, ako autorke niektoré neobvyklé súvislosti mohli vôbec zísť na um - také sú hravé, veselé, výstižné, múdre a zároveň nič zbytočne nekomplikujú.

Oľgin zmysel pre komiku, zjednodušujúcu skratku a pointu v skutočnosti odkrýva hlboké poznanie ženy, ktorá má čo povedať. Jej optimistický pohľad na svet, duchaplnosť vtipné pozorovanie, alebo nečakane smiešny detail v jedinom okamihu dokážu výstižne pomenovať pocit, ktorý si človek v každodennosti nestihne ani uvedomiť.

Oľga Feldeková netají, že pri písaní boli pre ňu veľkou inšpiráciou listy, ktoré dostávala od svojich čitateľov. Jedna pani jej napísala, že fejtóny „užíva" ako liek. Vraj vždy, keď na ňu zaútočí depresia, prečíta si niektorý - a je po depresii.

Dúfame, že fejtóny budú mať takýto pozitívny účinok na všetkých čitateľov.

Oľga Feldeková sa narodila 28. marca 1943 v Martine, vyrastala však na hornej Orave, v Tvrdošíne. Aby po maturite v Trstenej (1960) mohla pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu, musela v rokoch 1960-1961 najprv pracovať ako robotníčka v Tesle Orava v Nižnej nad Oravou. Do tej istej fabriky poslal v tom čase komunistický režim na „prevýchovu" aj básnika Ľubomíra Feldeka, za ktorého sa Oľga Feldeková v roku 1962 vydala.

Štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ukončila roku 1967. Potom pôsobila na voľnej nohe (čo inak znamená aj, že porodila a vychovala päť detí). V rokoch 1978-1982 pôsobila externe ako redaktorka Nového slova mladých a po jeho zániku sa stala dramaturgičkou Slovenskej filmovej tvorby. Od roku 1990 je opäť „na voľnej nohe". Vydáva knihy, pravidelne píše svoj stĺpček do týždenníka TV oko a spolu Milanom Lasicom, Stanom Dančiakom, Mariánom Labudom, Borisom Filanom a ďalšími umelcami účinkuje už niekoľko rokov v Sedem s. r. o. - zábavnej relácii TV Markíza.

Oľga Feldeková debutovala knižne nevydanou novelou Prvé lásky. Jej vstup na literárnu scénu nadšene uvítal aj najprísnejší nonkonformný kritik tých čias Viktor Kochol, ktorý skonštatoval, že „od Timravy nemala slovenská ženská próza talent s takým sviežim a pritom neľútostne presným pohľadom na svet". Odstup času tento jeho názor potvrdzuje: hoci väčšina jej próz vznikla v obmedzených podmienkach totality, necítiť z nich nijakú poplatnosť nijakú kapituláciu pred neslobodou. Prozaická hlušina, vznikajúca v tých časoch, je dávno zabudnutá - no prózy Oľgy Feldekovej môžeme s nezmenšeným pôžitkom čítať znova a znova.