WERFEL, FRANZŠTYRIDSAŤ DNÍ MUSA DAGHU (MOJŽIŠOVEJ HORY)
(Die vierzig Tage des Musa Dagh)
Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1951
preklad Ján Spevák (1. diel), Emília Horanská (II. diel)
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (79 a 80)
Predhovor
43.000 + 45.000 výtlačkov
beletria, román
420 s., + 412 s., slovenčina
hmotnosť: 466 g + 470 g
tvrdá väzba s prebalom
3,20 € stav: dobrý, prebal mierne ošúchaný *zukol6**belx*
2,90 € stav: dobrý, na patitule podpis a pečiatka majiteľa
PREDANÉ
PREDANÉ
Historický román nemeckého autora opisuje osudy malého arménskeho národa, žijúceho na území Turecka, ktorý chceli Turci začiatkom tohto storočia brutálne vyhubiť. Štyridsať dni sa hrdinsky bráni päťtisíc Arméncov na hore Musa Dagh proti presile zúrivých Turkov. Dielo je vysoko umelecké, plné objektívnosti a humanistického zápalu za osud mladého národa...
Lepsius vytiahne v mučivej roztržitosti vreckovku a drží ju v ruke ako parlamentársku zástavu:
„Tu nejde o ochranu pred vnútorným nepriateľom, ale o zámerné vyhubenie iného národa.“
Vypovie to tupo a trhavo, pokým mu zrak, neznášajúci už Enverov pokoj, blúdi po kabinete s obrazmi polobohov. Nestojí tam monsignore Saven, patriarcha? Lepsius hneď vie, že by mal hovoriť o „hospodárstve“. Rýchlo sa vzchopí k novému napätiu síl:
„Excelencia, netrúfam si okrádať vás o čas prázdnymi slovami. Odvážim sa vás upozorniť na rozličné neoprávnenosti, ktoré ste si úplne neuvedomili, čo je pri úradnom zaťažení hlavného veliteľa prirodzené. Vnútrozemie, Anatoliu, Ciliciu, Sýriu poznám azda lepšie ako vy sám, lebo som tam dlhé roky pracoval za ťažkých podmienok.“ A teraz náhlivými slovami, lebo cíti, ako čas uniká, rozvíja svoju teóriu. Bez arménskej národnosti je Turecká ríša stratená hospodársky, kultúrne a teda aj vojensky. Prečo? Nechce ani hovoriť o obchode, ktorý je na deväťdesiat percent v rukách kresťanov, Excelencia vie predsa práve tak dobre ako on, že všetok dovoz je v rukách arménskych firiem, a že teda jeden z najvýznamnejších vojnových odborov, zásobovanie ríše surovinami a tovarmi, môžu vykonávať iba títo obchodníci. Pripomína svetový podnik, ako je firma Avetisa Bagradiana nástupcu, ktorý má v dvanástich europských mestách sklady, kancelárie a zástupcov. Treba iste menej času na zničenie takejto organizácie ako na jej vybudovanie. Pokiaľ však ide o samotné vnútrozemie, presvedčil sa Lepsius na svojich cestách už pred rokmi, že arménske poľnohospodárstvo v Anatolii čnie ako veža nad drobným poľnohospodárstvom tureckým. No vtedy nakúpili cilickí Arméni stovky mláťačiek a parných pluhov z Európy, čím dali Turkom znamenitú zámienku na krvipreliatie, lebo Turci potom nielen zavraždili desaťtisíc adanských občanov, ale rozbili aj mláťačky a parné pluhy na kúsky. V tom však je koreň zla a nikde inde. Arménska milet, najosvietenejšia a najpilnejšia vrstva otomanského obyvateľstva, už cez celé desaťročia vynakladá obrovské úsilie, aby pozdvihla ríšu z prastarého prírodného hospodárstva k moderným metódam poľnohospodárskym a k začínajúcej sa industrializácii. A práve za tento dobroprajný, priekopnícky skutok ju prenasleduje a ničí pomsta násilníckej lenivosti.
„Povedzme, Excelencia, že by sa dali nahradiť Turkami remeslá, živnosti, domáci priemysel, ktoré sú vo vnútrozemí čisto arménske, ale kto nahradí tých mnohých arménskych lekárov, čo študovali na najlepších europských univerzitách a opatrujú chorých Osmanov s takou starostlivosťou ako svojich rodákov? Kto nahradí tých mnohých inžinierov, advokátov, odborných učiteľov, čo ich práca poháňa krajinu bez prestania napred? Možno Excelencia odpovie, že z núdze sa dá žiť aj bez intelektu. Ale nedá sa žiť bez žalúdka. A práve žalúdok Turecka sa krája a pritom sa dúfa, že krajina takúto operáciu vydrží.“
