OKUDŽAVA, BULATBUDÚ Z NÁS GENERÁLI
(Front prichodit k nam)
Mladé letá, Bratislava, 1967
preklad Marta Lesná, Ján Majerník
ilustrácie Vladimír Machaj
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
knihy pre deti
68 s., slovenčina
hmotnosť: 324 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, pokreslená ceruzou na patitule, frontispice a tiráži, v texte
*dets*
Kapitola druhá o tom, ako sme sa
so Žeňkom div nestali maršalmi
Spite pokojne, dobrí obyvatelia Januárova. Raz sa možno dozviete o ľuďoch, čo vás preslávili, o udalostiach, ktoré sa začali tu na tých uliciach, porastených pastierskou kapsičkou a harmančekom. Raz možno spomeniete dobrým slovom Žeňku Nôckina a Genku Polunina, tých najobyčajnejších z obyčajných chlapčísk, budúcich maršalov a hrdinov.
Keď sa prebúdzaš, ale si sa ešte celkom nezobudil, v hlave sa ti rodia veľmi múdre myšlienky. Keby som vynašiel taký stroj, čo by toto všetko zapísal, už dávno som sa mohol presláviť.
Žeňka si zo mňa uťahuje:
— Stále iba vymýšľaš. Kým taký stroj vynájdu, budeme starí. Škoda vymýšľať. Musíme sa stať maršalmi. Som o tom presvedčený. Dokonca ti presne poviem, kedy sa to stane. Pôjdeme do armády. Prejdú dva roky. Čo nevidieť sme podporučíci. Zas prejdú dva roky. Čo nevidieť sme poručíci. . . Rátaj ďalej po dvoch rokoch ... O tridsať rokov sme maršali.
— Dobre. A keď nás zabijú?
— Nezabijú . . .
— A ak nás teraz nevezmú?
— Ty si čudák. Čo by z toho mali? Ak za deň odpravíme len jedného fašistu, za rok to bude sedemsto, za desať rokov — celá divízia . . . čo na to povieš?
So Žeňkom sa neviem škriepiť. On všetko vie, všetko urobí, hneď má poruke argumenty.
Nemôžem mu neveriť, ale predsa mi je smutno. Žeňka bude maršalom skôr než ja. Kým ja budem rozmýšľať nad hlúpym strojom na zachytávanie myšlienok, on dosiahne svoje. A možno aj stroj vynájde skôr než ja, lebo vie tajomstvo. Povedal mi:
— To je nič. Už viem, ako ho spraviť, len nemám potrebné nástroje.
— A aké nástroje treba, Žeňka?
— Ó, to je veľmi vzácny nástroj. Volá sa svidrík. Už si o ňom niečo počul? Vezme sa takto, pritlačí sa gombík a rraz . . . rraz . . .
Kde by sme mohli zohnať ten tajomný svidrík??
Ale Žeňka sa tak ľahko nedá.
— Stroj — to je maličkosť. Chceš byť maršalom?
— Chcem, — vravím smutne.
— Tak zajtra hneď ráno ideme na vojenské veliteľstvo.
Videl som maršalov na obrázkoch — múdre, mužné tváre a hviezdy v šnúrach.
Neviem prečo, ale keď Žeňka hovorí o maršaloch, vidím klobúky s perím, čižmy a kepene, kordy a hnedé arabské jazdecké kone . . .
V noci som dlho nemohol zaspať. Kdesi vyhrávala kapela. Odprevádzali vojakov. Myslel som, ako sám budem vykračovať po uliciach, nebudem si všímať plačúce ženy a potom sa stanem maršalom a vojdem do mesta Januárova na hnedom koni. A zas bude vyhrávať kapela a už nikto nebude plakať. O tom všetkom som rozmýšľal. A za oknami sa spúšťala noc. Vyhrávala kapela. Niekde určite plakali. A ja som zložil takéto verše:
Z každého boja vyjdeš víťazne,
veľa maršalov si stane
pred tvoje oči jasné.
