DOBŠINSKÝ, PAVOLPROSTONÁRODNÉ SLOVENSKÉ POVESTI
Zväzok II
Tatran, Bratislava, 1973
edícia Výber
poznámky Eugen Pauliny
úvodná štúdia Andrej Melicherčík
ilustrácie Martin Benka
beletria, knihy pre deti, rozprávky
460 s., slovenčina
hmotnosť: 1090 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok vo výbornom stave, prebal po krajoch mierne ohnutý
17,00 € PREDANÉ
*H-TV-1*
Pavol Dobšinský o slovenských ľudových rozprávkach
Národ hneď za doby prvšej mladosti svojej bol umelcom a básnikom. Veď čože je umenie? Nuž abstraktnosť, nie nahé rozumovanie starcov; ale obraznosť mladému veku vlastná. Už teda povaha veku prvej mladosti a snivosti národa, kde aj uňho prevládala jak bujná, tak maľobná obrazivost nad suchým triezvym rozumom, činila ho umelcom, básnikom; neumel ani ináč, len obrazným slovom znázorňovať a spredmetňovať vznešenejšie pocity a pomysly svoje. Hneď jak myseľ jeho schopná bola zaletieť nad každodennosť tam, kde potýkajú sa hmotné i mravné sily a mocnosti (popolvár královčík s babou a šarkanmi), už myslel a tvoril deje, udalosti, boje hodny umenia, hodny podnes básnenia. Nadto spôsobom a darom všetkých umelcov nadchol tuná duševné sily svoje, aby podobu peknú, súmernú, zaokrúhlenú, doko-
nalú i rúcho sviatočné dal dielu svojmu, tomu, čo uznával za vznešenejšie, za povýšené nad obyčajnú každodennosť. Tak podarili sa mu povesti oku i uchu pekné, dojímavé, v dejoch a činoch slávne, v celku zaokrúhlené, súmerné. A jestliže podnes máme v čom obdivovat jejich umelosť a vyvedenosť básnickú, to svedčí, že náš národ hneď v dobách prvej mladosti bol národom krásy, čulým, umenia schopným, by pocity a pomysly svoje podať mohol v dielach básnických, zblížiť sa i neuvedomele k pravidlám súmernosti a krásy...
Povesti, ako sú, ako sme ich presadili do verejnej záhrady spisov, u kohože sme našli, u koho sú vlastne doma? U roľníkov a pastierov, najvýš u remeselníkov dedín a mestečiek; jestli ešte vyššej vo svetliciach panských, to už len ako varovkyniami, z ľudu onoho pošlými, sem jaksi kradmo na milosť i nemilosť uvedené. Pestovateľom jejich bol teda ľud celým svojím živobytím na prírodu upravený, ustavične pod jej dojmami žijúci, ľud prírody už sám sebou...
My vydavatelia povestí podržali sme v báječných povestiach všetky smiešne a žartovné a jakékoľvek výrazy, výjavy, začiatky i zakončenia povestí, jak od ľudu sme jich prejali. Jak napospol tak i v tomto šetrili sme vernosti vo vypravovaní, trebárs jednodruhé aj ináč bolo by sa hodilo, do krámu nášho ponímania povestí...
ZLATOVLÁSKA
Podal a rozpráva dr. Gustáv R e u s s.
Bol raz jeden veľmi, ale veľmi chudobný kováč. Voľakedy sa aj dobre mal. Ale čože, keď remeslo zaseklo sa mu, časy prišli zlé, žena a drobné deti pýtali len jesť? Vyšiel celkom na mizinu, že už na celom bydle nemal iba sedem grajciarov. A vyhladované, vy-ziabnuté deti ešte len teraz počali mravčať, že by ony jedli. Osanoval sa a poď! Kúpil si za tých ostatných sedem grajciarov povrázok, že voľakde v hore zaň zavesí sa.
Príde do tej hory, vyhľadá si miesto a zahadzuje ten povrázok na mocnú haluz vysokého stromu, aby ho to zdržalo. Vtom, kde sa vezme, tu sa vezme jedna čierna panička a odhovára ho, aby nevešal sa, že to hriech, aj mrzko že je. Zarazil sa milý kováč, keď tu tak po nič objavila sa mu tá panička, a pobral sa ďalej.
Len čo niekoľko krokov urobil, zase sa oželel a zahadzoval už povrázok na haluz. Akoby z neba bola spadla, zas tu tá panička. Odhovárala ho. Pokrútil hlavou, videlo sa mu to i tak i netak; ale teda nezahodil ten povrázok a zostal tam ako prikovaný. Keď panička zmizla, jemu zase len celá jeho bieda postavila sa pred oči. I veru pripravil povrázok na haluz, že si ho už zakosili okolo hrdla a od višne z neho.
Panička postavila sa už teraz pred neho samého a rečie mu: „Nevešaj sa, kováč, nevešaj! Spomôžem ti v biede, dám ti bohatstva, koľko chceš; len či mi sľúbiš, o čom dosiaľ doma nevieš.“ „Ej, nuž čože to môže byť, o čom by som v mojom pustom dome nevedel? To bude akiste dáka pletka!“ hútal si kováč a prisľúbil paničke, čo žiadala, len či ho z biedy vypomôže. Hneď mu nasypala peňazí a zlata plnú kapsu.
„Tu máš,“ povedá, „čo som ti sľúbila. A pre to, čo si mne sľúbil, prídem si o sedem rokov!“
