TOLSTOJ, LEV NIKOLAJEVIČANNA KARENINOVÁ
(Anna Karenina)
diel prvý
Matica slovenská, Turčiansky Sv. Martin, 1950
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
obálka V. Stašík
súčasť knihy: článok "Lev Nikolajevič Tolstoj (1828-1910)"
beletria, román, literatúra ruská,
306 s., slovenčina
hmotnosť: 455 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný
8,80 € za oba diely PREDANÉ
*H-TV-1*
IX.
Anna šla so sklonenou hlavou a ihrala sa s kystkami šálu. Tvár jej žiarila jasnou žiarou. Ale nebola to veselá žiara, — pripomínala žiaru požiaru v temnej noci. Keď zazrela muža, Anna zodvihla hlavu a usmiala sa, ako by sa zobúdzala.
„Ešte si nie v posteli? To je zázrak!” povedala, sňala si šál, ale nezastala pri ňom, šla len ďalej do obliekárne. „Je čas spať, Alexej Alexandrovič,” povedala zpoza dverí.
„Anna, musím sa s tebou poshovárať.”
„So mnou?” povedala prekvapená, vyšla zo dverí a pozrela na neho. „Čože sa stalo? O čom sa chceš poshovárať?” spýtala sa a sadla si. „No, poshovárajme sa teda, ako treba. Ale múdrejšie by bolo spať.”
Anna vravela, čo jej prišlo na jazyk a čudovala sa, keď sa počula, čudovala sa, ako vie klamať. Aké proste a prirodzené boly jej slová, aké presvedčivé bolo, že sa jej chce proste spať! Cítila sa ako v nepreniknuteľnom brnení lži. Cítila, že jej pomáhala akási neviditelná moc a podporovala ju.
„Anna, musím ťa vystríhať,” povedal muž.
„Vystríhať?” povedala Anna. „Pred čím?”
Dívala sa tak proste, tak veselo, že keby ju dakto nepoznal, ako ju poznal muž, nebol by zbadal nič neprirodzeného vo zvuku ani v smysle jej slov. Ale mužovi, ktorý ju poznal, ktorý vedel, že už keď si len o päť minút neskoršie líhal, ona to spozorovala a pýtala sa na príčinu, mužovi, ktorý vedel, že sa mu hned zdôverovala s každou radosťou, veselosťou a žiaľom — značilo veľmi mnoho, keď teraz videl, že nechcela zbadať, že ho čosi trápi, že nechcela povedať o sebe ani slova. Videl, že hlbina jej duše, doteraz vždy pred ním celkom otvorená, teraz mu je zavretá. Ale nielen to, zo zvuku jej hlasu vybadal, že ju to ani len netrápilo, že mu akosi doprosta vravela: áno, duša sa mi zavrela pred tebou, musí tak byť a odteraz už tak bude. Cítil sa teraz podobne ako človek, čo sa vrátil domov a našiel si dom zazvretý. — No, možno sa ešte nájde kľúč, — myslel si Alexej Alexandrovič.
„Chcem ťa vystríhať,” povedal tichým hlasom, „že z neopatrnosti a ľahostajnosti môžeš poskytnúť príčinu, aby o tebe v spoločnosti klebetili. Tvoj trošku priživý rozhovor dnes večer s grófom Vronským (pevne a s pokojnou rozvahou vyslovil to meno) vzbudil pozornosť.”
Vravel a hľadel jej do rozosmiatych očú, ktoré mu teraz boly strašné svojou nepreniknuteľnosťou, a hned aj cítil márnosť a prázdnotu svojich slov.
„Ty vždy takto začínaš,” odpovedala Anna, ako by ho ani trošku nechápala a ako by zo všetkého, čo povedal, bola úmyselne pochopila len posledné slová. „Raz ti je nepríjemné, že sa nudím, raz zase, že som veselá. Nenudila som sa. To ťa uráža?”
Alexej Alexandrovič sa strhol a složil ruky, aby zapukal prstmi.
„Ach, prosím ťa, nepukaj, tak to nerada,” povedala Anna.
„Anna, si to vôbec ty?” povedal Alexej Alexandrovič ticho, ale ovládol sa a zdržal pohyb rúk.
„Ale čo to všetko značí?” povedala Anna s takým úprimným a komickým údivom. „Čo chceš odo mňa?”
Alexej Alexandrovič chvíľu mlčal a pretrel si rukou čelo a oči. Zbadal, že namiesto toho, čo chcel spraviť, totiž vystríhať si ženu pred schybením v očiach spoločnosti, nevolky sa rozčuľoval tým, čo sa týkalo jej svedomia a zápasil s akousi vymyslenou stenou.
„Len toľkoto ti chcem povedať,” pokračoval chladne a pokojne, „a prosím ťa, vypočuj ma. Ako vieš, pokladám žiarlivosť za cit urážlivý a ponižujúci a nikdy nedopustím, aby ma ovládol. Ale sú určité zákony slušnosti, ktoré nemožno prestúpiť beztrestne. Súdim podľa všeobecného dojmu v dnešnej spoločnosti, teda nie ja, ale všetci ...
