TOLSTOJ, LEV NIKOLAJEVIČANNA KARENINOVÁ
(Anna Karenina)
diel druhý
Matica slovenská, Turčiansky Sv. Martin, 1950
preklad Mária Klimová
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
obálka V. Stašík
beletria, román, literatúra ruská,
358 s., slovenčina
hmotnosť: 498 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný
8,80 € za oba diely PREDANÉ
*H-TV-1*
XXI.
„Práve idem po teba. To tvoje pranie trvalo akosi dlho,” povedal mu Petrický. „A čo, skončil si?”
„Skončil,” odpovedal Vronský a usmial sa len očami. Vykrúcal si končeky fúzov tak opatrne, ako by teraz, keď mal už všetky veci v poriadku, mohol tento poriadok narušiť každý prismelý a prirýchly pohyb.
„Po tejto robote vyzeráš vždy, ako by si vyšiel z kúpeľa,” povedal Petrický. „A ja idem od Gricka (tak volali veliteľa pluku), čakajú ťa tam.”
Vronský neodpovedal, díval sa síce na priateľa, ale rozmýšľal o inom.
„To tam u neho hrá hudba?” spýtal sa, keď začul doletujúce známe zvuky basových trúb, čo hraly polky a valčíky. „Čože dnes oslavuje?”
„Serpuchovský prišiel.”
„Ale, ale!” povedal Vronský. „Ani som nevedel.”
Úsmev v očiach sa mu rozžiaril ešte jasnejšie.
Keď sa raz rozhodol, že je šťastný svojou láskou, ktorej obetoval túžbu po sláve — alebo aspoň hral takúto úlohu — Vronský už nemohol závidieť Serpuchovskému, ani sa nehneval na neho, že prišiel navštíviť pluk a neprišiel najsamprv k nemu. Serpuchovský bol dobrý priateľ a Vronský bol rád, že prišiel.
„Som veľmi rád.”
Veliteľ pluku, Demin, býval vo veľkom panskom dome. Celá spoločnosť bola na priestrannom dolnom balkóne. Prvé, čo Vronský zazrel na dvore, boli speváci v ľahkých kabátikoch, ktorí stáli okolo súdka s pálenkou, a zdravá, veselá postava veliteľa pluku, obkoleseného dôstojníkmi. Veliteľ vyšiel na prvý schodík k balkónu, prekrikoval hudbu, hrajúcu Offenbachovu štvorylku, čosi rozkazoval a kýval vojakom, čo stáli trošku bokom. Skupina vojakov, jazdecký rotník a niekoľko poddôstojníkov, blížili sa zároveň s Vronským k balkónu. Veliteľ pluku šiel ku stolu, potom sa so skleničkou vrátil na schody a zvolal prípitok: „Na zdravie nášho bývalého druha, chrabrého generála, kniežaťa Serpuchovského. Hurrá!”
Za veliteľom pluku vyšiel aj usmiaty Serpuchovský so skleničkou v ruke.
„Ty ustavične mladneš, Bondarenko,” oslovil priam pred ním stojaceho, mlado vyzerajúceho strážmajstra, ktorý slúžil už druhý raz pri vojsku.
Vronský nevidel Serpuchovského tri roky. Zmužnel, dal si narásť bokombriadky, ale bol ešte vždy strojný, budil obdiv ani nie tak krásou, ako jemnosťou a šlachetnosťou tváre a celej postavy. Jedinou zmenou, ktorú na ňom Vronský vybadal, bolo to ustavičné tiché žiarenie, ktoré sa ustaľuje v tvárach ľudí, čo mali úspech v živote, ľudí presvedčených, že každý uznáva tento úspech. Vronský poznal toto žiarenie a hned ho zbadal na Serpuchovskom.
Keď Serpuchovský schodil dolu schodmi, zazrel Vronského. Úsmev radosti mu osvietil tvár. Hodil hlavou dohora, naddvihol pohár Vronskému na privítanie, a prejavil týmto pohybom, že najprv musí ísť k strážmajstrovi, ktorý už stál v pozore a špúlil ústa na bozkanie.
„Tu ho máme!” vykríkol veliteľ pluku. „A Jašvin mi povedal, že si zas zlej vôle.”
Serpuchovský bozkal na vlhké a čerstvé pery mládenca-strážmajstra, utrel si ústa šatôčkou a šiel k Vronskému.
„Ach, aký som rád!” povedal, stískal mu ruku a už ho aj odvádzal nabok.
„Postarajte sa o neho!” zakričal Jašvinovi veliteľ pluku, ukazujúc na Vronského, a sišiel dolu medzi vojakov.
„Prečo si včera neprišiel na preteky? Myslel som, že sa tam sídeme,” povedal Vronský a obzeral si Serpuchovského.
„Prišiel som, ale neskoro. Odpusť,” dodal a obrátil sa k pobočníkovi: „dajte im odo mňa, nech sa rozdelia.”
Náhlivo vybral z peňaženky tri storubľové bankovky a začervenal sa.
„Vronský, chceš si dačo zajesť, alebo zapiť?” spýtal sa Jašvin. „Hej, dones grófovi dačo zajesť! A tu máš — pi!”
