VEČNÝ ŽID 1
(Le Juif errant)
Martis, Martin, 1991
preklad Ján Žigo
2. vydanie
obálka Ivan Bílý
ISBN 80-85286-35-1
beletria, román
504 s., slovenčina
hmotnosť: 522 g
tvrdá väzba
stav: výborný, nepoužívaná
0,90 € PREDANÉ
*H-TV-4(3)*
Tajomstvo
- Predovšetkým, dobrý náš Dagobert, - pôvabne sa líškala Rose, - keďže ti chceme prezradiť tajomstvo, musíš nám sľúbiť, že nás nebudeš hrešiť.
- Všakver... nebudeš hrešiť svoje deti! - doložila Blanche nemenej zaliečavo.
- Dohodnuté! - odvetil vážne Dagobert. - najmä keď ani neviem, ako by som si pri tom počínal... Ale prečo by som vás mal hrešiť?
- Pretože sme ti mali hádam povedať skôr, čo ti ideme rozprávať až teraz...!
- Počujte, deti moje, - odvetil poúčavo Dagobert po chvíli rozmýšľania o takomto spornom prípade svedomia, - sú len dve možnosti: alebo ste mali pravdu, keď ste mi to zatajili, a potom je to výborné, alebo ste nemali pravdu, a potom už sme za tým! Teda neškriepme sa už o tom! Tak, poďme, som samé ucho!
Rose, úplne uspokojená týmto skvelým rozhodnutím, usmiala sa na sestru:
- Predstav si, Dagobert, že už dve noci po sebe sme dostali návštevu!
- Návštevu!?
A vojak sa na stoličke prudko zahniezdil.
- Hej, pôvabnú návštevu ... pretože je zlatovlasý!
- Ako, dočerta, je zlatovlasý? - len-len že Dagobert nevyskočil na rovné nohy.
- Zlatovlasý... s nebovými očami... - doložila Blanche.
- Ako, doparoma, s nebovými očami? - zavrtel sa opäť Dagobert.
- Áno, s nebovými očami... takto veľkými... - ozvala sa Rose a položila koniec svojho pravého ukazováka do polovice ľavého.
- Ale hrom do toho, aj keby boli takéto veľké... - a veterán, keďže rád všetko zveličoval, ukázal celé predlaktie, - aj keby, hovorím, boli takéto veľké, to by na veci nič nemenilo...
Bielohlávok s modrými očami... Tak, slečinky, čo to má znamenať?
Dagobert tentoraz vstal s prísnou a hlboko ustarostenou tvárou.
- No, vidíš, Dagobert, už nás hrešíš!
- A to hneď na začiatku... - dodala Blanche.
- Zo začiatku? Má to teda i pokračovanie, či vari aj koniec?
- Koniec? Veľmi dúfame, že nie...!
A Rose sa dala do bláznivého smiechu.
- Práve naopak, želáme si len, aby to trvalo naveky, - dodala Blanche, priam taká veselá ako jej sestra.
Dagobert sa veľmi vážne pozrel raz na jednu, raz na druhú devu, aby rozlúštil hádanku. Keď však videl ich úchvatné tváričky oživené úprimným a nevinným smiechom, pomyslel si. že by nemohli byť také veselé, keby mali vážne výčitky svedomia. Celý uveličený, že sú také naradostené v tejto ošemetnej situácii, vraví:
- Len sa smejte... smejte sa. deti moje ... náramne rád vás vidím takéto!
Potom spomenúc si, že sa predsa len nepatrí práve takto odpovedať na ich čudné priznanie, doložil drsne:
- Rád vás vidím takéto, áno. lenže nie vtedy, keď prijímate plavovlasé návštevy s modrými očami, milé slečny! No, aký som len blázon, že počúvam, čo mi rozprávate ...! Robíte si zo mňa dobrý deň... všakver?
- Nie, hovoríme pravdu ... čiročistú pravdu ...!
- Ty predsa vieš... nikdy sme neluhali, - dodala Rose.
- Majú pravdu, veru, nikdy neluhajú... - vravel si vojak a opäť sa ho zmocnil zmätok. - No ako len, doparoma, je táto návšteva možná? Ja spím vonku, krížom pred dverami, Kazimier leží pod oblokom: nuž, všetky modré oči a všetky plavé vlasy celého sveta mohli vojsť len dverami alebo oknom a keby sa boli o to pokúsili, boli by sme ich privítali... našským spôsobom... A my obaja máme tenké uši! No tak, deti moje, prosím vás, žarty nabok, vyjadrite sa jasne!
Sestry, vidiac podľa výrazu Dagobertovej tváre, že je naozaj krajne znepokojený, nechceli dlhšie zneužívať jeho dobrotu.
Pozreli na seba a Rose vzala do svojich rúčok tvrdú a širokú ruku vyslúžencovu:
