COOPER, JAMES FENIMOREKOŽOPUNČOCHA
alebo
Osadníci u prameňov Susquehanny
(The Pioneers or the Sources of the Susquehanna)
Academia, Bratislava, (?)
preklad Aloiz Miškovič
ilustrácie Ján Janoška
dobrodružné
130 s., slovenčina
hmotnosť: 354 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
NEPREDAJNÉ
*H-6-6*
HLAVA SIEDMA.
Medzi tým Erža s Lujzou prechádzala sa okolo istého vŕšku a prešly popri kolibe Bumpa Nattyho, ktorá stála neďaleko odtiaľ. Vo veselom a dôvernom rozhovore dostaly sa na najvyšší štít vrchu a odbočiac so širšej cesty, zatočily na chodník vedúci do hory. Slniečko silne prihrievalo, a štebotajúce dievčatá stále hlbšie a hlbšie vábila hustá hora. Sem-tam vyťatý strom urobil im krátky výhľad na krištálové vlny Otsega, no človeka nikde nevidely. Ale ďaleký hrkot uháňajúcich vozov alebo na doline kladivové údery v železných hámroch označovaly, že vidiek naokolo nie je celkom neobývaný. Tu zrazu ztriasla sa Erža a vravela:
— Počujete, Lujza! Nie tak to počuť ako detský hlas?
— Možno — odpovedala Lujza.
— Poďme za hlasmi. Možno, je to nejaký vandrovník, ktorý zablúdil v horách.
Dievčence sporým a netrpezlivým krokom ponáhľaly sa za tupými a smutnými zvukmi hlboko do húšťavy hory. Tu zrazu Lujza chytí Eržu za rameno a povie:
— Pozrite sa na Brava!
Starý, verný Bravo do tých čias od Erže ani sa nepohol. Ale keďže ho staroba a nečinnosť pozbavily predošlej pohyblivosti, len pomaly nasledoval mladé dámy, a keď si dievčatá sadly na mäkký lesný moch miesto behať okolo nich, ľahol si k nim a zaspal. Ale keď sa Erža upozornená Lujzou obzrela, zbadala, že pes je celkom iný a kdesi-kamsi upiera oči. Hlavu má celkom dole skoro na zemi, srsť sa mu naježila akoby od strachu alebo od hnevu. Pravdepodobnejšie však od hnevu; lebo tupo skučal a tak úžasne ceril zuby, že devušky sa naľakaly.
— Bravo, — tíšila ho Erža, — ty môj Bravo, buď spokojný! Čo vidíš, starý, verný pse?
Na dievčatin hlas zlosť psa sa ešte stupňovala a nie miernila. Skočil, potom si sadol k nohám svojej panej a zlosť svoju vyjavoval škamravým brechotom.
— Čo len vidí? — pýta sa Erža. Preto, že na otázku nedostala odpovedi, mladá dáma obrátila sa k Lujze. Tá bola bledá, sťa smrť a kŕčovite trasľavou rukou ukazovala na malý vŕšťok. Erža sa pozrela v označenom smere a zbadala hrdé čelo a horiace zraky leopardice, ktoré nazlostená na nich upierala.
— Utekajme! — zkríkla Erža, chytiac Lujzu za rameno; ale v tej chvíli klesla Lujza a omdletá padla na zem.
Erža nechcela zanechať svoju priateľku v tak zúfalom položení. Kľakla ku nehybnej Lujze a uvoľniac jej šaty, chcela ju priviesť k sebe. Psa, jedinkého svojho ochráncu, však svojím hlasom usilovala sa posmelovať.
— Smelosť. Bravo! — breptala bojazlivo. — Smelosť, ty môj najvernejší, dobrý Bravo!
Práve v tej chvíli skočil s konárov nízkeho stromu dosiaľ nezbadaný mladý leopard do tieňa toho veľkého buka, v ktorom sedela matka. Dráždive blížil sa nezkúsený tvor k psovi, napodobňujúc každý pohyb matkin hravosťou mačky a zvláštnou divokosťou svojej rasy. Najprv si sadol na zadné nohy a prednými nohami trhal stromové kôry, ako hrajúca sa mačka, potom sa udrúc chvostom do boku reval a ryl zem, akoby chcel napodobniť hroznú zlosť matkinu.
Medzitým však pes bez strachu a ľaku stál a očami sprevádzal každý pohyb dvoch leopardov. Pri každom skoku predošlého, ktorý ho bližšie priniesol k psovi, rev zvierat stával sa úžasnejší, kým konečne mladý leopard
