DOPJEROVÁ-DANTHINE, MÁRIAPARÍŽ - MOJA LÁSKA, MÔJ ŽIVOT
alebo
Paríž nie je len Eiffelovka
Remedium, 2010
fotografie Mária Dopjerová-Danthine, Martina Kourouma
ISBN 978-80-89230-50-1
cestopis
242 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 418 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, nečítaná
4,00 € PREDANÉ
*H-TV-2*
Kniha je mozaikovou výpoveďou o živote Parížanov, o hektickom rytme veľkomesta, kde si ľudia kompenzujú náročné pracovné tempo drobnými pôžitkami a radosťami všedného dňa.
Keďže autorka je Slovenka, ktorá dlhodobo žije a pracuje medzi Francúzmi v Paríži, hovorí o svojej ceste integrácie s novým prostredím, s týmto spoločenstvom, porovnáva školské a zdravotné systémy, rozdiely v spôsobe života, vo výchove detí, vo zvykoch a obyčajoch etník.
Vyznáva sa zo svojich zážitkov za roky pobytu v Paríži, odporúča, ktoré miesta by pri návšteve mesta, okrem známych turistických trás, rozhodne mali vidieť naši turisti. Upozorňuje na pôvaby menej navštevovaných ulíc, pamätihodností, zákutí záhrad a parkov, kaviarničiek, obchodíkov, trhov, knižníc, galérií. Približuje kultúru obyvateľov veľkej krajiny s veľkou históriou, životný štýl Parížanov, v ktorom majú veľký význam výber reštaurácie a menu, nekonečné hodiny strávené stolovaním, rozhovory pri káve, dotyk a chuť čerstvej bagety, sústavné obmieňanie šatníka, sledovanie módnych trendov, nedeľný obed a návštevy priateľov.
Kniha Paríž - moja láska, môj život prináša zaujímavý a výnimočný obraz Paríža v jeho každodennosti.
ŠTRAJKY SÚ NÁRODNÝM ŠPORTOM
Príde nebadane, v najnevhodnejší čas, nabúra všetky pracovné i súkromné plány, všetkých znechutí a miliónom ľudí skomplikuje život. Čo je to?
Vo Francúzsku by ste odpoveď asi dlho nehľadali, pretože štrajky vo verejnom sektore sú hlboko zakorenené v kultúre tohto národa, Francúzi majú jednoducho rebelanstvo v krvi.
Štrajky dokážu riadne okoreniť život Francúzov. A aby boli čo najnepríjemnejšie, najväčšie štrajky bývajú v novembri a na jar, keď davom tlačiacim sa na studených nástupištiach metra nepraje ani počasie.
Ak je štrajk v doprave jednodňový, pracovné rokovania sa zrušia, ľudia sú nútení zobrať si buď deň voľna, alebo pracovať doma. K problému ako sa dostať do práce, sa ako dominový efekt nabaľujú ďalšie - čo robiť s deťmi, keďže ani učiteľky v školách, ani vychovávateľky v jasliach sa nedostanú do práce. Avšak, ak štrajk trvá viac dní, či dokonca viac týždňov, ľudia už nie sú ochotní nútene si čerpať dovolenku, ktorá im je vzácna. Preto sa hľadajú alternatívne riešenia.
Viac ako týždňový štrajk v novembri 2007 nás zastihol v najhoršiu chvíľu. Práve sme sa sťahovali, jedno dieťa bolo v jasliach, druhé v škôlke, v práci nastalo najvyťaženejšie obdobie v roku. Prvý deň som napísala šéfovi, že budem pracovať doma, ale keď na druhý deň bolo očividné, že odbory zo svojich cieľov tak skoro neustúpia a štrajky budú pokračovať, už som si nemienila čerpať platenú dovolenku. Ráno som odišla o siedmej z domu odhodlaná stoj čo stoj sa dostať do práce. Aký bol výsledok? Do zamestnania som prišla o desiatej a väčšiu časť cesty som absolvovala peši. Keď som skúsila vojsť do niektorej stanice metra, pri pohľade na prepchaté nástupište, vydýchaný vzduch, prázdne koľaje bez prichádzajúcich vlakov, sa mi zakaždým zdvihol žalúdok a radšej som kráčala po čerstvom vzduchu. V takýchto situáciách ma desí predstava, že ak by, nedajbože, vznikol v prepchatom nástupišti metra požiar, alebo vybuchla nejaká bomba, dôsledky by boli hrozné. Ak ste v takom húfe ľudí, jednoducho strácate slobodnú vôľu, musíte sledovať prúd davu, nechať sa ním unášať a modliť sa, aby vás „niesol tým správnym smerom“. Na obrazovkách ukazujúcich časy príchodov vlakov metra si s ironickým úsmevom prečítate oznam: „zamestnanci metra sa ospravedlňujú za nepríjemnosti, ktoré vám štrajk môže spôsobiť“. Ešteže sú zavesené dosť vysoko, inak by ich asi porozbíjali davy ľudí v návale zlosti.
Z práce som odišla o 17,15, pokusy o metro boli beznádejné, žiadna linka nefungovala, doprava nulová, a tak som z Levallois-Perret (severo-západné predmestie Paríža) kráčala dve a pol hodiny až po Saint-Michel, kde sa mi podarilo nastúpiť do prepchatého autobusu, ktorý ma posunul o kúsok bližšie k domu. Potom som opäť kráčala do deviatej večer. Pohltili ma davy chodcov, húfy cyklistov, kolobežkárov, korčuliarov, motorkárov jazdiacich ...
