BACHELARD, GASTONNOVÝ DUCH VEDY
(Le nouvel esprit scientifique)
Pravda, Bratislava, 1981
preklad Kristína Korená
edícia Filozofické odkazy
úvodná štúdia Milan Zigo
prebal Emil Bačík
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
filozofia
168 s., slovenčina
hmotnosť: 270 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal po krajoch pokrčený, knižničné pečiatky, knižný blok vo veľmi dbrom stave
4,50 € PREDANÉ
*BIB07*
Filozofia prírodných vied bola vo Francúzsku prvej polovice 20. storočiu široko rozvinutá. Pestovali ju významní vedci (L. de Broglie, P. Langevin a i.) a filozofi (E. Meyerson, L. Brunschvicg a i.). Nadväzovali na staršie bohaté tradície francúzskej filozofie vedy a kládli odpor, aj keď zo značne odlišných stanovísk, vzmáhajúcemu sa iracionalizmu, ktorý prenikal do francúzskej filozofie najmä v podobe Bergsonovho intuitivizmu. Zároveň sa nemenej kriticky stavali proti novopozitivizmu, ktorý sa usiloval vydávať za jedinú filozofiu adekvátnu modernej vede.
V tomto racionalistickom úsilí francúzskej filozofie vedy osobitné miesto zaujíma Gaston Bachelor d. Proklamuje a rozpracúva filozofiu modernej („neklasickej") vedy, interpretujúc ju jednoznačne protiiracionalisticky, navyše ako výraz zrodu nového typu racionalizmu, ktorého podstatnou črtou je dialektickosť.
Hoci chápanie nového racionalizmu, ktoré podnetne zapôsobilo aj na myslenie ďalších vedcov a filozofov, najmä z frankofónnej oblasti, a vyústilo do sformovania sa tzv. neoracionalistickej filozofie vedy, je značne vágne, takisto ako pojem dialektiky, ku ktorému sa tento prúd hlási, predsa len ide o originálnu koncepciu, úzko spätú so živelnou filozofiou zakladateľov modernej fyziky (A. Einsteina, N. Bohra a i.). To. pochopiteľne, nevyhnutne vzbudzuje pozornosť medzi marxistický orientovanými filozofmi a vedcami, hľadajúcimi a nachádzajúcimi podstatu zmeny štýlu vedeckého myslenia, revolúcie vo vede, vo výraznej dialektizácii vedeckého myslenia, ktorá sa nedeje na úkor, lež v prospech rozvoja racionality vedy.
Gaston B a c h e I a r d sa narodil v severofrancúzskom mestečku Bar-sur-Aube 27. júna 1884. Začal pracovať ako poštový úradník, no ešte pred prvou svetovou vojnou získal licenciát z matematiky. Jeho štúdiá prerušila vojna. Po vojne v nich usilovne pokračoval a v roku 1920 získal licenciát z filozofie. V tom čase (1919—1930) pôsobil ako profesor fyziky a chémie, neskôr i filozofie, na strednej škole v rodnom meste. V roku 1927 získava na Sorbonne doktorát z filozofie prácou, ktorá vyvolala veľký ohlas nielen medzi filozofmi, ale aj medzi prírodovedcami a na základe ktorej ho povolali za profesora na filozofickú fakultu v Dijone, kde pôsobil desať rokov (1930—1940). Z tohto obdobia pochádza aj jeho dielo Nový duch vedy (Prvé vydanie tohto diela, ktoré má dnes vo Francúzsku už okolo pätnásť vydaní, vyšlo v r. 1934.) Bachelardov vplyv vo francúzskej filozofickej, vedeckej i umeleckej verejnosti rastie. V roku 1940 sa Bachelard stáva profesorom parížskej Sorbonny, kde vedie Katedru dejín a filozofie vedy a zároveň je riaditeľom Ústavu pre dejiny vedy. Profesorom Sorbonny ostáva až do smrti. Zomrel 16. októbra 1962.
Vedecké renomé si G. Bachelard získal prácami, kde sa pokúsil vyjadriť zásadné filozofické zmeny, ku ktorým dochádza pri prechode od klasickej k modernej vede. Z mnohých prác venovaných tejto problematike uveďme aspoň najdôležitejšie: Esej o približnom poznaní (doktorská práca, 1928), Induktívna hodnota teória relativity (1929), Nový duch vedy (1934), Atomistické intuície (1935), Dialektika trvania (polemika s H. Bergsonom, 1936), Dialektika negácie (1940), Aplikovaný racionalizmus (1948), Racionalistická aktivita súčasnej fyziky (1951), Rocionálny materializmus (1952).
Bachelard sa však neobmedzoval iba na filozofiu vedeckého poznania, na epistemolágiu. Vedecké poznanie je podľa neho iba jedným, špecifickým druhom tvorivej ľudskej činnosti. Iným prejavom tejto činnosti je umelecká tvorba, poézia, zakladajúca sa na „snení”. Preto venuje veľa pozornosti tzv. psychoanalýze poetického zachytávania bežnej skúsenosti. Ústredné postavenie tu má „psychoanalýza“ štyroch prvkov (zem, voda, vzduch, oheň). Z diel tohto typu spomeňme aspoň Psychoanalýzu ohňa (1938, slovenské vydanie 1970) a posledné Bachelardovo dielo Plameň sviece (1981). Úsilie poeticky vyjadriť realitu, bez oslabenia vedeckej exaktnosti, prestupuje však aj Bachelardove epistemologické spisy. Vidno na nich, že ich písal vedec s dušou básnika.
Bachelard zapôsobil svojím dielom na mnohých vedcov i umelcov, najmä vo Francúzsku. Toto pôsobenie bolo nejednoznačné — tak ako jeho dielo —, podnecovalo však bachelardovským chápaním vedy, umenia, ľudskej tvorivej činnosti vôbec, spravidla tie najprogresívnejšie prúdy v buržoáznom myslení, ktoré sa usilovali dôjsť až na hranice tohto myslenia, prípadne ich prelomiť.
Skôr, než sa dostaneme k obdobiu zmätkov, pripomeňme si najprv dlhotrvajúcu jednotu geometrického myslenia: začínajúc Euklidom a počas dvoch tisícročí dostáva geometria nepochybne mnoho dodatkov, ale základné myslenie ostáva to isté, a preto sa možno domnievať, že toto základné geometrické myslenie je základom ľudského rozumu. Práve na nemennom charaktere architektúry geometrie zakladá Kant architektoniku rozumu. Ak sa geometria štiepi, kantovstvo sa môže zachrániť iba tým, že pripíše princípy delenia samému rozumu, iba tým, že otvorí racionalizmus. Matematické hegelovstvo by bolo nepochybne historickým nezmyslom; no napriek tomu nás musí zaraziť fakt, že dialektické tendencie sa objavujú vo filozofii aj vo vede približne v tom istom čase. Je to akýsi osud ľudského rozumu. Ako hovorí Halsted, „objav neeuklidovskej geometrie okolo roku 1830 bol nevyhnutný“. Pozrime sa zbežne, ako sa pripravuje tento objav na konci 18. storočia, pravda, bez toho, že by sa dala hneď postrehnúť epistemologická povaha problému.
Skutočne, d’Alembert pokladá Euklidovu požiadavku týkajúcu sa rovnobežiek za teorému, ktorú treba dokázať. O tom, že táto teoréma zodpovedá pravde, matematickému faktu, nikto vtedy nepochyboval. Inými slovami, až do konca 18. storočia pre všetkých geometrov existujú rovnobežky; bežná skúsenosť dokazuje tento pojem takisto priamo, ako aj jeho nepriamymi dôsledkami. To, čo je nedostatkom, čo škandalizuje, je fakt, že sa túto jednoduchú teorému zatiaľ nepodarilo priradiť k súboru dokázaných teorém. Nikdy sa nepochybovalo o existencii rovnobežiek. Predčasný realizmus tu ešte značí hlboké nepochopenie povahy problému.
Toto nepochopenie pretrváva dokonca aj vtedy, keď sa otvára cesta k objavu. Tak Saccheri a Lambert v 18. storočí, Taurinus a de Tilly oveľa neskôr v 19. storočí majú ešte pred sebou teorému, ktorú treba dokázať, pravdu, ktorú treba zdôvodniť, fakt, ktorý treba overiť. Ale napriek tomu sa s nimi objavuje prvok bytostného pochybovania, i keď je spočiatku toto pochybovanie určitou metódou. Títo matematici si skutočne kladú otázku, čo by sa stalo, keby sa zriekli pojmu rovnobežky alebo ho modifikovali. Ich metóda ďaleko prekračuje dosah uvažovania ab absurdo. Skutočne, Lambert sa neuspokojuje s koordinovaním čudných záverov — uznávajúc napríklad vplyv modifikácie euklidovskej vety na plochu trojuholníka — ale dokonca tuší, že logiku môže uspokojiť ďalší neeuklidovský rozvoj; dôkaz toho nachádza v analógii medzi priamkami opísanými na rovine a velkými kruhmi opísanými na povrchu gule. V jednom i druhom prípade sa viaceré teorémy spájajú tým istým spôsobom. Vidíme teda, že sa utvára logická reťaz, nezávislá od povahy ohniviek. Ešte presnejšie, Taurinus zisťuje, že „veľké kruhy na guli majú vlastnosti, ktoré sú velmi podobné vlastnostiam priamok v rovine, okrem vlastnosti vyjadrenej v šiestom Euklidovom postuláte: dve priamky nemôžu ohraničiť priestor“. Tento posledný postulát sa často pokladá za ekvivalentnú formu klasického postulátu o rovnobežke.
Už tieto jednoduché poznámky, tieto celkom začiatočné formy neeuklidovstva nám dovoľujú odhaliť všeobecnú filozofickú ideu novej matematickej slobody. Skutočne, už teraz sa môžeme presvedčiť, že úloha ...
