Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

štvrtok 16. júna 2016

HAMSUN, KNUT - VIKTÓRIA

HAMSUN, KNUT

VIKTÓRIA
(Victoria - En kjerligheds historie)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
preklad Karol V. Rypáček
obálka a ilustrácie Alexander Ever Púček
doslov Helena Dobiášová
edícia Záhrada (3)
2. vydanie, 28.000 výtlačkov

novela, beletria,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 176 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalý, bez prebalu

0,90 € DAROVANÉ

*mipet*  in **S8Z**

Láska - prastará téma a problém jestvujúci od počiatku sveta! Knut Hamsun, nositel Nobelovej ceny a popri Henrikovi Ibsenovi najväčší duch nórskej literatúry, jej vzdal náležitý hold práve v novele „Viktória". Je to romantický príbeh o krehkom cite mlynárskeho syna Janka k urodzenej slečne Viktórii, dcére upadajúceho vidieckeho šľachtica, o cite, ktorý sa dostáva do ostrého protikladu s dobovou morálkou a jej predsudkami. Jankovo básnické nadanie neznamená v tejto hierarchii hodnôt nič, spoločenská nerovnosť všetko. Bolestné zrážky so skutočnosťou zaháňajú plachého mládenca do samoty. V majestáte prírody nachádza jeho duša útechu, on je Jankovi zdrojom tvorivého zápalu. Lyrické opisy tajomných zvukov lesa, zurčiacej bystriny, plávajúcich oblakov i životodarnej sily zeme patria preto k najkrajším v novele. Len táto vznešená krása môže obstáť v boji s napredujúcou civilizáciou, čo povedľa pokroku prináša človeku aj nesmiernu materiálnu a duchovnú biedu. Je to tá istá rafinovaná civilizácia, ktorá vydvihne zopár vyvolencov na krídla moci, ostatných, menej šťastných, ešte dokonalejšie zotročí. Pravda, zmeny v hospodárskom a spoločenskom živote, ktoré prichádzajú s novými časmi, vo „Viktórii" iba vytušíme, ale ony sú práve tak jej pozadím, ako väčšiny Hamsunových diel. A víťazným protipólom tohto novodobého zla je v Hamsunovej tvorbe neskazený, prírodný človek s čistým srdcom - básnik Janko.





Nastala jeseň, Viktória odcestovala domov a malá bočná ulička vyzerala ako prv so svojimi domami a svojím tichom. V Jankovej izbe horelo svetlo i v noci. sa večer s hviezdami a zhášalo, keď sa už brieždil deň. Pracoval a zápasil, písal svoju veľkú knihu.

Míňali sa týždne a mesiace; bol sám a s nikým sa nestýkal, k Seierovcom už nechodil. Fantázia si s ním často bláznivo zahrala a zamiešala do jeho knihy nepatriace ta myšlienky, ktoré musel neskôr vytrieť. To ho veľmi zdržiavalo, náhly hluk v nočnom tichu, zahrkotanie voza na ulici stačilo dať jeho myšlienke náraz a vyviesť ju z koľají.

Z cesty pred týmto vozom na ulici, pozor!

Prečo? Prečo treba uhnúť pred týmto vozom? Hrkotal okolo, teraz je asi na rohu. Azda tam stojí človek bez zvrchníka, bez čiapky, stojí nahnutý dopredu a s natiahnutým krkom očakáva voz, chce, aby ho prešlo, nevyliečiteľne dochrámalo, zabilo. Človek chce zomrieť, je to jeho vec. Nezapína si už gombíky na košeli a prestal si ráno šnurovať topánky, všetko má otvorené, jeho prsia sú nahé a chudé; má zomrieť... Jeden človek ležal a prežíval posledné chvíle, napísal list priateľovi, krátky list, malú prosbu. Zomrel a zanechal tento list. Mal dátum a podpis a bol písaný veľkými a malými písmenami, hoci človek, čo ho písal, mal o hodinu zomrieť. Bolo také zvláštne. Urobil aj obvyklú slučku pod svojím menom. A o hodinu bol mŕtvy... A je tu iný človek. Leží sám v izbičke, ktorá je vykladaná drevom a natretá na modro. Čo potom? Nič. Na celom šírom svete je on ten, ktorý má zomrieť. Zaujme ho to; myslí na to, až kým ho to nevysilí. Vidí, že je večer, že hodiny na stene ukazujú osem, a nechápe, že nebijú. Hodiny nebijú. Ba už je o niekoľko minút deväť a hodiny stále tikajú, ale nebijú. Úbohý človek, mozog mu už zaspával, hodiny bili a on to nezbadal. Potom spraví do matkinho portrétu na stene dieru - načože mu je už ten obraz a prečo má ostať celý, keď on odchádza. Ustaté oči mu padnú na kvetináč na stole, naťahuje ruku a ticho, rozmyslene strháva ten veľký kvetináč na zem, že sa rozletí na kusy. Prečože tu má ostať celý? Potom vyhodí oknom svoju cigaretovú špičku z jantáru. Načože mu ešte je? Zdá sa mu to také jasné, že tu nemusí po ňom ostať. A o týždeň bol mŕtvy ...

Janko vstáva a poneviera sa po izbe. Sused vo vedľajšej izbe sa zobudí, chrápanie prestalo, a ...