TOLSTOJ, LEV NIKOLAJEVIČ
ANNA KARENINOVÁ I, II
(Anna Karenina)
Tatran, Bratislava, 1986
edícia Pamír (50)
preklad Naďa Szabová
prebal Čestmír Pechr
4. vydanie, 15.500 výtlačkov
61-822-86
beletria, román, literatúra ruská
470 s. + 408 s., slovenčina
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, nečítaná
PREDANÉ *rekry*belx-rus*
PREDANÉ *hroda2*belx-rus* stav: veľmi dobrý, nečítaná
I.
Lev Nikolajevič Tolstoj (1828—1910) je pozoruhodný autorský a mysliteľský zjav ruskej i svetovej klasickej literatúry. V ustavičnom zápase so svojou nestálou povahou dlho hľadá činnost, čo by uspokojila jeho nároky na život. Po neukončených štúdiách usadí sa na rodovom majetku v Jasnej Poľane. Neskôr vstupuje do vojenskej služby a zúčastní sa bojov s horalmi na Kaukaze. Odtiaľto posiela do Nekrasovovho časopisu Sovremennik prvú prácu, autobiografickú novelu Detstvo. Za Krymskej vojny vzniká cyklus umeleckých reportáží Sevastopoľské poviedky. Keď odíde z armády, opäť sa vracia do Jasnej Poľany. So zápalom šíri osvetu medzi ľudom a intenzívne píše. V živote nemohol plne vyjadriť svoje názory a musel pristať na viaceré kompromisy v záujme šťastia najbližších. V umeleckom prejave chcel byť pravdivý, a Tolstoj vo svojom realistickom diele taký bol. A to len zvyšuje jeho hodnotu. Hodnotu spisovateľa, filozofa a človeka.
Základnou myšlienkou Tolstého spoločenského románu Anna Kareninová je „idea rodiny“. Na životných príbehoch troch rodín, ktorých osud sa diametrálne rozchádza a z ktorých je každá inak nešťastná, ukazuje autor, ako sa práve v rodinnom kruhu prelína súkromný a spoločenský život. Napriek autorovmu úsiliu o harmonickosť, ani jedna z postáv ju nedosiahne. Román nevyznieva jednoznačne, lebo i tvorcovo myslenie je rozporné. Verne však zrkadlí protirečivosť čias, v ktorých vznikal. čias, keď sa v nastupujúcom kapitalizme podstatne narušili staré vzťahy a jednotlivci i spoločnosť sa ocitli bez morálnych opôr. V očiach Tolstého je rozklad rodiny nepriamo spätý s vývinom kapitalistických pomerov. Osou románu je tragický ľúbostný príbeh ženy, ktorá sa vzbúrila proti ustáleným životným normám. Dielo sa stáva humanistickým protestom proti zanikaniu toho, čo je v človeku najľudskejšie.
II.
Román vznikal popieraním jednotlivých možných riešení, hľadaním príčin nešťastia a viny. Keď ho Tolstoj začal písať, mal východisko hotové. Nespresňoval už udalosti, ale ich význam a vzťahy medzi postavami: skúmal hodnotu hrdinov. Odpočiatku bolo tézou románu, že Anna Kareninová spravila v živote chybný krok — a zahynie. Skvelá žena z najvyšších kruhov, ktorá mohla byť pýchou svojich čias, zahynie, lebo milovala, a ešte aj preto, lebo nenašla človeka hodného svojej obete. Milovala, ale nemohla opustiť to, čo sa volalo spoločnosť, keďže Vronskij bez tejto spoločnosti nevedel žiť. Zato ju stíha trest. Ak si chce udržať milenca, musí mať miesto v lóži a potrebuje, aby bol Vronskij vedľa nej. Keby z tohto divadla odišla, zachránila by sa. No svet i spoločnosť sú silné a nerozbitné. Ani Lev Nikolajevič Tolstoj nemôže opustiť svoje miesto, aj on je zajatcom rodiny, zámožnosti, slávy.
Anna sa neprevinila tým, že milovala, ale že pre lásku prišla do konfliktu so spoločnosťou a zároveň chcela, aby ju táto spoločnosť uznávala. Kareninová je povznesená nad všetkých, stojí vysoko nad ostatnými, lebo miluje úprimne. Tolstoj by ju chcel odsúdiť, ale nedarí sa mu to. Lebo Anna je tou ženou, ktorá všetko chápe. Za jasnozrivosť platí pocitom zániku. Sama zaplatí za vinu všetkých. Sama dočíta knihu lži a zloby. Annin život rozbíja vášeň. Motív vášne je spätý s motívom železnice a s kolesami, pod ktorými hlavná hrdinka zahynie. Moja je pomsta, ja odplatím — hovorí Lev Tolstoj. Potrebujú však Alexej Karenin a Alexej Vronskij odplatu a smrť Anny? To ozajstná, ľudská mravnosť je v rozpore s jeho mottom, a tí istí ľudia, čo nenávideli Tolstého, sotili pod vlak Annu.
Z myšlienok Viktora Šklovského
