BEŠĽAGE, VLADIMÍR(Beșleagă, Vladimir)
BOLESŤ
(Boľ)
Smena, Bratislava, 1985
edícia Rovesník
preklad Jozefína Lackovičová
ilustrácie Marián Oravec
prebal Ľubica Štuková, Marián Oravec
1. vydanie, 3.500 výtlačkov
73-047-85
beletria, román, literatúra moldavská
214 s., slovenčina
hmotnosť: 325 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,40 € DAROVANÉ
*zukol5*
6
Emil bol pokojnej, vyrovnanej povahy, vari trochu aj pomalý. Ak ho matka poprosila, aby doma čosi pomohol, vyniesol smeti, alebo šiel požičať k susedom zápalky, musela mu to zopakovať niekoľko ráz, kým sa odtrhol od svojich papierov a knižiek, alebo kým položil nástroje, ktorými dačo majstroval na kraji stola, čo mu slúžil ako ponk, ako vravieval otec a po ňom aj Emil. Lučika vždy kričala: „Už si bol? " — „Už idem. " — „Akože, iba teraz? " — „Už som išiel! " Skočil, a už bol pri dverách. Ale keď sa človek pozrel naňho cez okno, videl, ako pomaly kráča, zamyslený, z kroka na krok.
Alebo sa to len Lučike zdalo? Ona bola vrtká ako veverica, do čohokoľvek sa pustila, a nestrpela, keď niekto robil halabala, aby sa toho striasol, ako hovorievala, čo si pamätala ešte od matky z detstva. „To je čokľovská fajta, " vzdychala Lučika, keď si spomenula na mŕtveho muža, ktorý bol skôr nenáhlivý človek.
No keď sa Emil začal hrať s ostatnými deťmi, celkom sa zmenil. Lučika len pozerala, ako behá, skáče, rozdáva frčky alebo aj zauchá... Pozrime sa, a ja som si myslela, že spí aj chodiačky... Bola tomu rada, lebo vedela, že život nie je ľahký, ona to v plnej miere zakúsila, ešte keď v detstve začala bývať v internáte a potom v slobodárni. V živote sa treba vedieť oháňať, inakšie ťa celkom odstavia... No len čo Emil ostal sám, videla, ako sa mení, uzatvára do seba, nevidí, nepočuje, ani čo by žil v akomsi inom svete, kam nikoho nepúšťa. Lučika sa často nad tým zamýšľala, aj ju to hnevalo, pretože čo ako sa usilovala preniknúť do jeho sveta, nedarilo sa jej to — zamkol sa na sedem zámok a ostal sám. Túto jeho vlastnosť Lučika Spatarová pozorovala najmä v poslednom čase. A zbadala uňho aj nové povahové črty. Myslela si, že ak je to jej dieťa, ak mu dala život, pozná ho do najskrytejšieho kútika duše. Ale so začudovaním zisťovala, že ho nepozná, zavše jej tak odpovedal, až ústa otvárala. Ale to sa stalo len zriedkakedy. Častejšie mlčal. Mlčal a rozmýšľal. Robil všetko, čo mu povedali.
V ostatnom bol Emil chlapec ako všetky dnešné deti. Pravda, detstvo mal zložité. Prudké zvraty v živote poznačili jeho správanie a teraz, v štrnástich rokoch, začínal byť zanovitý. Inakšie vyrastal ako všetci chlapci a dievčatá — medzi domom, ulicou, škôlkou a školou... Ibaže ho rodičia častejšie brávali so sebou do práce, lebo ho niekedy nemali s kým nechať. Stáva sa to mladým ľuďom, keď deti prídu skôr, ako majú vlastný kút. Stalo sa to aj mladomanželom Čokla — Spatarová. Lučika trvala na tom, aby si mohla ponechať svoje dievčenské priezvisko. Keď sa Emil narodil, bývala istý čas v slobodárni s dvoma nevydatými robotníčkami. Tudorel býval v oddelení pre mužov. A v slobodárni, ako to už býva — každý má svoj denný poriadok. Dieťa treba uložiť do postele skôr a dievčence prichádzali neskoro. Emil sa nevyspal, takže na druhý deň, keď ho Lučika zavčas ráno niesla na Skuľanku (tam sa otvorila nová škôlka a boli voľné miesta), celé dopoludnie býval ospanlivý, pri raňajkách zjedol zopár lyžíc a zaspal s hlavou na tanieri.
Neskôr dostali samostatnú izbu v slobodárni, potom sa presťahovali sem a Emil začal chodiť do školy. Miestnosť predelili priečkou a chlapec mal vlastnú izbu. Žilo sa im lepšie, ale Lučika cítila, že syn sa jej pomaly odcudzuje a čoraz väčšmi sa pripútava k otcovi, možno preto, že podrástol. Alebo začal byť chápavejší...? Alebo... že by mu Tudorel bol čosi povedal? Je pravda, že rozmaznával syna, často ho vozil na aute a od desiatich rokov si ho zavše posadil na kolená a učil ho šoférovať, často mu vravieval, že keď trochu podrastie, pôjdu na ďalekú cestu, uvidia prekrásne Karpaty s nebotyčnými končiarmi, potom zídu z hôr a ukáže
.......................................................................................
... posledná veta ...
A vykročil k dverám rodičovského domu.
