AKSIONOV, VASILIJPOMARANČE Z MAROKA
(Apeľsiny iz Maroko)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Záhrada (2)
preklad Viera Marušiaková
doslov Jozef Marušiak
obálka Anastázia Miertušová
ilustrácie Anastázia Miertušová
1. vydanie (5.500 výtlačkov)
72-027-65
beletria, román, literatúra ruská,
224 s., slovenčina
hmotnosť: 232 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
NEDOSTUPNÉ
*zukol5* in *H-parap*R5
Uverejnenie Aksionovovho románu Pomaranče z Maroka očakávalo sa v Sovietskom sväze s netrpezlivosťou a len čo sa objavil roku 1963 v časopise Junosť, rozbehla sa na stránkach dennej tlače prudká polemika. Sám autor o tom hovorí: „Pochopiteľne, že vo mne negatívna kritika nevzbudzovala nijaké prijemné pocity, s trpkosťou som čítal mnohé kritické výroky. ” Čitatelia mu písali, schvaľovali, kritizovali. Pod tlakom širokej čitateľskej mienky autor román doplnil a čiastočne prepracoval.
Vasilija Aksionova poznáme u nás z úspešného románu Kolegovia, (bol inscenovaný aj v televízii, podobne televízia inscenovala aj jeho poviedku Ocko, prečítaj mi... ); Lístok preštiknutý hviezdami bol v SSSR sfilmovaný pod názvom Môj mladší brat. Roku 1964 vyšla v Moskve kniha poviedok Katapult, kde sú uverejnené aj Pomaranče z Maroka.
Dej tohto nového dielka odohráva sa na Ďalekom východe. (Aksionov žil istý čas v Magadane, v Ochotsku a na Sachalíne). Hrdinami sú mladí geológovia, inžinieri, námorníci, stavbári. Na oko celkom nepatrná príhoda — do prístavu privezie loď uprostred zimy náklad pomarančov — poskytne autorovi zámienku odhaliť vzájomné vzťahy a charaktery mladých hrdinov. V centre je ľúbostná epizóda, napísaná sviežo a originálne. Aksionov ako jemný psychológ nerieši problém vznikajúceho citu medzi Kaťou a inžinierom Kalčanovom, život ho dorieši sám...
Aksionov je autor naozaj moderný a spisovateľ J. Bondariov o ňom právom povedal, že z jeho prózy „atmosféra súčasnosti” priam dýcha.
ĽUDMILA KRAVČENKOVÁ
Dnes mám akýsi prázdny večer. Schôdza kultúmo-spoločenskej komisie je odložená, skúška je až zajtra. Otrava.
— Decká, horúca voda vás už čaká, — povedala I. R. — Poďakujte sa mi, všetko som vám pripravila na pranie.
Tá I. R. je hrozná, stále nám pripomína všelijaké nepríjemnosti a nudné povinnosti.
— Ja nebudem prať, — povedala Marusia, — nemám čas. Sťopa má dnes priepustku.
— Možno nám päťka prepustí práčovňu na zajtra, — hádala Nina.
— Hej, prepustí, môžeš čakať, — povedala I. R.
Nikomu sa nechcelo prať a všetky zatíchli.
Ninka vytiahla svoje sviatočné veci — sveter a velvetovú sukňu s velikánskymi vreckami, kapronky, topánky a všetko rozložila na posteli. Samozrejme, chystať sa na večer je oveľa príjemnejšie ako prať.
— Nie, decká, — povedala som, — operme si aspoň drobnú bielizeň.
Strašne sa mi nechcelo prať, možno najmenej zo všetkých, ale povedala som to preto, lebo človek sa má podľa môjho presvedčenia naučiť rozumne ovládať svoje chúťky.
— Neblázni, Ľuska, — odula Ninka pery, ale vstala.
Preobliekli sme sa do županov a šli do práčovne. I. R. nám naozaj všetko pripravila. Kotol bol horúci, korytá a lavóry boli na stoloch. Zaháčkovali sme dvere, aby chlapci neliezli za nami do práčovne so svojimi hrubými vtipmi, a dali sa do práce.
Práčovňu hneď naplnili kúdoly pary. Žiarovka pod povalou vyzerala ako rozmazaná žltá škvrna. Dievčatá sa smiali a mne sa zdalo, že ich smiech zaznieva odkiaľsi zďaleka, lebo som ich v hustej pare skoro vôbec nevidela. Jasne som videla len Ninine holé chudé pliecka. Pokukovala na mňa. Keď perieme alebo sa kúpeme, vždy na mňa pokukuje, akoby sa porovnávala so mnou. Mám pekné plecia, a keď sa Ninka na mňa díva, vždy sa mi chce smiať. Ale nikdy to nedám najavo, lebo viem, že človeka charakterizuje ani nie tak zovňajšia ako skôr vnútorná krása.
Popri mne preplávala ružová polonahá a mohutná Sima. Položila lavór pod kohútik a začala
.........................................................................................
... posledná veta ...
Aj bičom sa trocha ušlo.
