JAKUB JAKOBEUSživot, dielo a doba
Zborník príspevkov zo seminára venovaného 400. výročiu narodenia Jakuba Jakobea, ktorý sa konal v Prešove 5. decembra 1991
Katedra dejín a archivníctva Filozofickej fakulty v Prešove
Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Prešov, 1993
zostavil Michal Otčenáš, Peter Kónya
ISBN 80-967031-1-0
história, zborník, literárna teória,
132 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 172 g
mäkká väzba
stav: dobrý, pečiatky v knihe
1,50 € PREDANÉ
*bib14* in *H-parap*R2
FILOZOFICKÉ VÝCHODISKÁ A ROZMERY TVORBY JAKUBA JAKOBEA
Rudolf Dupkala
Filozofická fakulta UPJŠ Prešov
Jednou z aktuálnych úloh komplexného výskumu diela Jakuba Jakobea ( 1591 - 1645 ) je analýza a interpretácia filozofických východísk jeho básnickej tvorby. Z rozboru doterajšieho "jakobeovského" výskumu vyplýva, že uvedená problematika je exponovaná najmä v prácach J. Mišianika, S. Šmatláka a J. Minárika.
J. Mišianik zaraďuje Jakuba Jakobea (spolu s Jánom Filickým, Eliášom Lánim, Jurajom Tranovským a Petrom Benickým) k osobitnému smeru latinskej poézie na Slovensku v období prechodu od renesancie k baroku, ktorý identifikuje s tzv. "literárnym manierizmom", pričom poznamenáva, že k filozofickým východiskám tohto literárneho smeru prináleží predovšetkým novostoicizmus ilustrovaný učením Justusa Lipsia. Uvedené Mišianikovo stanovisko podrobil kritickej analýze S. Šmatlák, ktorý konštatuje, že ideovo-filozofické východisko latinskej poézie na Slovensku v období prechodu od renesancie k baroku možno spájať oveľa väčšmi s renesančným novoplatonizmom, než s čímkoľvek iným ", J. Minárik priraďuje básnickú tvorbu Jakuba Jakobea k tretej vývinovej etape latinskej humanistickej poézie na Slovensku (r. 1620 - 1650), ktorú - v súzvuku s J. Mišianikom - charakterizuje ako " obdobie manierizmu " , pričom upozorňuje, že manierizmus, ako určitý umelecký spôsob, resp. štýl " vyrastá na pôde skepticizmu ", t j. naštrbenia pôvodnej renesančnej viery v ľudskú dokonalosť, v neobmedzené schopnosti a možnosti ľudského rozumu, v centrálne postavenie človeka vo vesmíre, atď
Napriek odlišnostiam v určení konkrétnych filozofických východísk Jakuba Jakobea ( novostoicizmus, novoplatonizmus, skepticizmus), spoločným pre všetky uvedené interpretačné stanoviská je zaradenie tejto tvorby k ideovému prúdeniu obdobia prechodu od renesancie k baroku, ktoré - v našich podmienkach - možno charakterizovať ako ideové prúdenie doznievajúcej renesancie a humanizmu. Nezávisle na tom, či literárny štýl tohto obdobia označíme termínom " manierizmus ” (J. Mišianik, J. Minárik ), alebo máme voči tomuto označeniu výhrady (S. Šmatlák), zastávame názor, že ideovému zameraniu literárnej a básnickej produkcie daného obdobia u nás " zodpovedá" sui generis analogické zameranie renesančného nábožensko-filozofického myslenia ( západoeurópskej proveniencie ), ktoré sa rozvíjalo v dvoch základných líniach:
1. v smere teologického racionalizmu,
2. v smere ” obrodenia ” náboženskej mystiky.
Jedným z predstaviteľov teologického racionalizmu, ktorý nadväzoval na kresťanskú recepciu aristotelizmu bol Filip Melanchton (1479 - 1565). Stúpencom " oživovania " náboženskej mystiky a tradícií novoplatonizmu bol napríklad Jakub Böhm ( 1575 - 1624 ). Pozrime sa teraz aký ohlas zaznamenali uvedené filozofické smery, resp. osobnosti ( predovšetkým Aristoteles a kresťansky modifikovaný stoicizmus) v básnickej tvorbe Jakuba Jakobea.
O Aristotelovi sa Jakobeus v práci Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota vyjadril, že to bol ” náčelník vied", ktorý " Prebádal mnohé vznešené veci ". Pozitívny vzťah Jakobea k tomuto " stageirskému velikánovi" možno pritom odvodiť tak z jeho vlastného štúdia Aristotelovho diela (napríklad zo štúdia Aristotelovej Logiky a Fyziky v rámci príprav na magisterské skúšky), ako aj z bezprostredného vplyvu proaristotelovskej tvorby Filipa Melanchtona, ktorého si Jakobeus vážil do tej miery, že ho dával na roveň cirkevných otcov a neváhal mu udeliť i prívlastok " božský". V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť aspoň nasledovné Melanchtonove slová: " Bez Aristotela sa nemôžeme zaobísť... ak pohrdneme Aristotelom nastane v našom učení veľký zmätok ".
Rovnako sa žiada poznamenať, že v duchu Melanchtonovej " evanjelickej recepcie " Aristotela bol Aristoteles " vyučovaný " fakticky na všetkých protestantských školách v Európe a zdá sa, že práve Melanchtonovou recepciou Aristotela bol inšpirovaný aj proaristotelovský postoj Jakuba Jakobea.
Z gréckeho a rímskeho stoicizmu zaznamenali v básnickej tvorbe Jakuba Jakobea ohlas predovšetkým kresťansky modifikované stoické názory na osud, prozreteľnosť, cnosť, dobro, zlo, spravodlivosť, atď.
