MOŽEJKO, IGOR27 OSTATNÝCH DIVOV SVETA
(Drugije 27 čudes)
Mladé letá, Bratislava, 1974
preklad Ján Mojžiš
ilustrácie František Škoda
10.000 výtlačkov
66-048-74
história, cestopis, architektúra,
284 s., slovenčina
hmotnosť: 344 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, pečiatky v knihe
2,00 €
*bib14* *bib14* in *H-parap*R5
Rytier Ruiz Gonzáles de Clavijo prišiel už neskoro. Oneskoril sa o celých dvesto rokov — nenašiel už Afrásjáb, jeho múry, mešity, mauzóleá ani paláce. No aj tak, keď v podvečer dlhého, horúceho a prašného dňa španielski poslovia, vyslaní na dvor velkého Tímúra, uzreli v diaľke Samarkand, rytier bol ohromený. „Je tu toľko záhrad a viníc, že keď sa človek priblíži k mestu,“ písal, „vidí len samý les vysokých stromov a uprostred lesa samotné mesto. “
Poslovia vkročili do nádherného, jedinečného mesta, ktorému sa nevyrovnalo ani jedno mesto stredoveku. Písal sa rok 1404. „Železný“ Chromý Tímúr dobyl pol sveta a nahnal do novej metropoly množstvo otrokov: maliarov, architektov, murárov, rezbárov, klenotníkov... Tímúrova moc siahala široko-ďaleko. Bol nesmierne bohatý a pyšný. Dediny okolo Samarkandu dal premenovať. Odteraz sa nazývali takto: Bagdad, Káhira, Damask — najväčšie mestá na svete mali byť v porovnaní s Tímúrovou metropolou iba dedinami.
V Samarkande vládol stavebný ruch — mauzóleá Šáh-i Zinda boli obložené lešením, zástupy otrokov nosili tehly na múry mešity Bíbíchánum, zruční chorezmskí majstri obkladali kachličkami Registán. Mesto bolo ako z okru a belasé a tmavomodré obkladačky na múroch mešít a štvorce bazénov vyzerali ako kúsky neba, rozhodené po žltej zemi. Vôkol šumelo trinásť sadov — široký zelený prstenec. Najväčší z nich — Bagh-i-Džahán — bol taký rozľahlý, že jedného dňa, ako tvrdia kronikári, zablúdil v ňom staviteľov kôň a našli ho až o mesiac.
Čoskoro však Tímúr zomrel a o niekoľko desaťročí jeho potomci presťahovali panovnícke sídlo do Buchary. Zostali len stavby, vybudované majstrami, ktorých mená sa nikto nikdy nedozvedel. No slová samarkandského historika, ktoré povedal o Timúrovej mešite: „Naše diela vydávajú o nás svedectvo“, sú správne. Diela prežili aj veľkú ríšu, aj ľudí, ktorí ju vytvorili, aj spomienky na výboje a bitky.
... Ak niekedy vystúpite z lietadla alebo autobusu v dnešnom Samarkande, spomeniete si na slová španielskeho rytiera: „Je tu toľko záhrad a viníc..
Samarkand je veľké moderné mesto s vlastnou univerzitou, školami, divadlami. Zeleň už dávno zavítala do jeho ulíc, normálne asfaltovaných ulíc. No Tímúrov Samarkand ešte vždy žije a silueta rozprávkových mešít napodiv prirodzene splýva s jeho modernou tvárou.
Sady, tak ako pred päťsto rokmi, obklopujú ho zeleným pásom. No nie sú to už tie sady, ktoré videl Ruiz Gonzáles de Clavijo. Počas mnohotisícročnej histórie okolo mesta neraz vyrástli sady a neraz sa mesto zmenilo na púšť.
Z Afrásjábu, predka Samarkandu a rovesníka starého Ríma, zostal iba velikánsky holý pahorok na sever od mesta. Pätnásť metrov kultúrnych vrstiev, črepín, tehál, to je raj pre archeológov, to je aj rozprávanie o mnohých stáročiach života Afrásjábu. Pri jeho múroch stáli armády Alexandra Makedónskeho, prichádzali sem kušanskí králi a oddiely prvých kalifov. Už v staroveku vybudovali v Afrásjábe
