CHRISTIE, AGATHA - ZABUDNUTÁ VRAŽDA

CHRISTIE, AGATHA

ZABUDNUTÁ VRAŽDA
Posledný prípad slečny Marplovej
(Sleeping Murder)

Smena, Bratislava, 1979
edícia Labyrint (75)
preklad Otakar Kořínek
prebal Vladislav Rostoka
1. vydanie
73-064-79

beletria, román, literatúra anglická, detektívky
177 s., slovenčina

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav: dobrý
PREDANÉ stav: dobrý 

Zabudnutá vražda je definitívne posledný detektívny román slávnej autorky, ktorá si počas vyše päťdesiatročného obdobia tvorby vedela získať milióny čitateľov na celom svete a stala sa už za živa legendou.

História tohto diela je dosť nezvyčajná: ako Agatha Christie uvádza vo svojich pamätiach, v prvých rokoch vojny, keď predpokladala, že by mohla zahynúť pri niektorom z náletov na Londýn, rozhodla sa nechať dcére Rosalinde a manželovi Maxovi čosi na pamiatku: napísala dva romány — jeden s Poirotom, druhý so slečnou Marplovou — a uložila ich v trezore banky. Čas plynul, vojna sa skončila a romány zostali ležať v trezore. Prvý z nich — Opona — napokon vyšiel v roku 1975, krátko pred jej smrťou (u nás vo vydavateľstve Smena v r. 1977); vydania druhého románu — Zabudnutej vraždy — o rok neskoršie sa však už nedožila. Predkladáme teraz aj nášmu čitateľovi toto dielo, napísané v rozkvete tvorivých síl, klasický, priam vzorovo konštruovaný príbeh; v ktorom sa dvojica amatérskych detektívov, mladí manželia Reedovci, podujme odhaliť páchateľa záhadnej vraždy, o ktorej okrem nich nikto nevie. Pomáha im pritom stará slečna Marplová. Agatha Christie o nej vo svojej Autobiografii hovorí:

„Slečna Marplová prenikla do môjho života tak ticho a nebadane, že som sotva postrehla, kedy sa tak stalo. Písala som pre istý časopis sériu šiestich poviedok a vybrala som si šesť ľudí, ktorí by sa podľa mňa mohli raz do týždňa stretať v malom mestečku a rozprávať sa o nevyriešených zločinoch. Začala som slečnou Jane Marplovou, typom, ktorý sa ponášal na Ealinské priateľky mojej starej matky — staršie dámy, s akými som sa stretala vo všetkých mestečkách, kde som ako dievča žila. Slečna Marplová nebola v nijakom prípade obrazom mojej starej matky; bola oveľa všetečnejšia a staropanenskejšia. No jedno s ňou mala spoločné: hoci to bola veselá žena, jednostaj od každého a od všetkého očakávala to najhoršie, a jej predpovede sa zvyčajne s desivou presnosťou plnili... “