HITCHCOCK, ALFRED
MOJE NAJMILŠIE STRAŠIDLÁ
(My Favorites in Suspense)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Tvorba národov
preklad kolektív
obálka Agnesa Sigetová
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
próza krátka, horor, antológia
460 s., slovenčina
hmotnosť: 616 g
tvrdá väzba
stav: bez prebalu, dosky ušpinené
3,00 € PREDANÉ!
*lupev*
ANTHONY BOUCHER
Ostré zuby
Nebolo tam chodníka, iba takmer zvislý výstup. Na niekoľko krokov rozdrobená skala s koreňmi šalvie, nachodiacej si biedny život v suchej pôde. Potom zubaté výčnelky holých skalísk, kde-tu s náhodnými schodíkmi pre nohy, kde-tu s previsnutými a nespoľahlivými konármi masnútky, kde-tu pri výstupe nepomáhalo nič, iba páková sila svalov a zmysel pre rovnováhu.
Šalvia bola tak fádne zelená ako skala fádne hnedá. Jedinou farbou boli kde-tu ružové pichliače sudovitého kaktusu.
Hugh Tallant sa vyšvihol na posledný končiar. Končiar mal premyslený, upravený výzor — skamenená pevnosť Liliputánov, Gibraltar trpaslíkov. Tallant si sadol na cimburie a odviazal si poľný ďalekohľad.
Pod ním sa rozprestieralo údolie púšte. Maličká chystka budov, to bola Oáza, nepatrná chystka paliem, ktorá dala meno mestu a prichýlila jeho stan a chatu, čo si tam staval, slepo sa končiaca autostráda, vedúca rovno do ničoho, zaolejované cesty, obkresľujúce voľné plochy optimistického ďalšieho delenia.
Tallant z nich nevidel ani jednu. Ďalekohľad mal upretý za oázu a za mesto Oázu na suché jazero. Vetrone videl jasne a živo a chlapov v uniformách, ktorí boh pri nich zaneprázdnení, bolo tak ostro a podrobne vidno ako mravenisko pod sklom. Nácvikové učilište bolo čulejšie než zvyčajne. Najmä jeden vetroň, Tallantovi cudzí, zdal sa stredobodom pozornosti. Chlapi chodili a prezerali si ho a obzerali sa dozadu, aby k nemu prirovnali staršie modely.
Iba kútik Tallantovho ľavého oka nebol zaneprázdnený novým vetroňom. V tom kútiku sa čosi pohlo, čosi malého a tenkého a hnedého ako zem. Priveľké na králika, primalé na človeka. Prebehlo to cez ten kútik zorného poľa a Tallant pocítil, že na vetrone sa sotva môže sústrediť.
Zložil ďalekohľad a schválne sa poobzeral okolo seba. Končiar vyčnieval nad úzky, plochý priestor hrebeňa. Nič sa nehýbalo. Nič nestálo na pozadí šalvie a skaly, iba jediný sud ružových pichliačov. Vzal si opäť ďalekohľad a znova začal pozorovať. -Keď skončil, výsledky si metodicky značil do čierneho zápisníčka.
Ruku mal ešte bielu. Púšť je v zime chladná a často bez slnka. Ale bola to mocná ruka a tak dobre vytrénovaná ako jeho oči, plne schopná verne zaznamenať náčrty a rozmery, ktoré oči tak presne zachytili.
Raz sa mu ruka pošmykla a musel gumovať a opäť kresliť a zanechal šmuhu, čo sa mu nepáčilo. Tenká hnedá bytosť sa mu opäť mihla krajom zorného poľa. Išla k východnému okraju, bol by odprisahal, že tam, kde sa rad skál zubatil ako štíty na chrbte stegosaura.
Len keď už mal poznámky hotové, oddal sa zvedavosti a aj vtedy len s cynickou sebavýčitkou. Telesne bol ustatý, bol to pre neho nezvyčajný stav, od toho denného výstupu a od upravovania zeme na budúcu chatu. Očné svaly sa mu akosi nervózne mykaly. Za tým stegosaurovým pancierom nebude nič.
Nič tam nebolo. Nič živého ani pohyblivého. Len roztrhaná a napoly ošklbaná mŕtvola vtáka, ktorý vyzeral, akoby ho bol žral nejaký drobný živočích.
Bolo to na polceste dolu vŕškom — dolu vŕškom v západnej terminológii, aj keď hocikde východne od Rockies by to boh pokladali za poriadny vrch — keď Tallant opäť zazrel pohybujúcu sa postavu.
Ale to už nebol kúsok nervózneho oka. Nebolo to ani malé, ani tenké, ani hnedé. Bolo to vysoké a široké a malo to oblečenú krikľavú červeno-čiernu kazajku. Vykríklo to „Tallant!“ veselým a bujným hlasom.
Tallant prikročil bližšie k chlapovi a povedal „Hello!“. Po chvíľke ticha dodal: „Myslím, že vás nepoznám.“
Chlap sa široko usmial. „Nepoznáte ma?