DEVEČKOVÁ, ANNASNY NA ÚTEKU
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Živý prúd (56)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 1.500 výtlačkov
beletria, próza krátka,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 220 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,50 € *mipet2* in *007*
0,50 € *ripri*bels*
Sny na úteku? Áno, na úteku človeka pred človekom, pred krutosťou a potopou nepochopenia, na úteku do súkromia, kde možno ostať s poníženými, urazenými, s neuznanými, blúznivcami a snovať fikciu o ich komplikovanom živote, zostupovať po rebríčku psychológie do charakterov a hľadať rozsypané, čisté jadro alebo stratenú ľudskú tvár, umlčanú túžbu po šťastí a sebauplatnení. Devečkovej psychologické reportáže vznikali na základe bohatých a dlhoročných novinárskych skúseností, vyvreli z dôverného poznania mnohých tragédií. Preto aj v centre autorkinho záujmu stoja skôr „smoliari", ľudia určitým spôsobom deklasovaní, ale veľmi túžiaci po sebarealizácii. Sú to postavy s mnohotvárnym citovým životom, a aj keď sa autorka pridŕža životnej fakticity alebo životopisnej skúsenostnej osnovy, snaží sa ju vždy prekročiť a medzi riadkami alebo otvorene vysloviť svoje občianske a mravné krédo. Jej najväčšou devízou je obrana humanitného ideálu a z onoho základu sa dostáva k veľmi citlivému chápaniu jedinca v mnohotvárnej a neraz až kruto agresívnej skutočnosti. Sympatický je v týchto prózach súcit a túžba pochopiť aj protikladného človeka, pomôcť mu láskavým slovom, skutkom alebo nemým súhlasom. Devečková sa prejavila ako vášnivá zástankyňa človeka, ktorý pre ňu znamená najväčšiu hodnotu, ohrozenú práve dnes dehumanizačným tlakom.
Keby sa bol len obzrel a mlčky čakal, ako zvykne môj Vladko, na tvári nemá výčitka: už si zas zbadala dajakého chrobáka, bola by som ho bez slova dobehla. Ale on sa vracia, zahľadí sa na dno rieky.
„Ozaj, je sfarbené ako stráň . . . Keď sa tak dívam do tej vody, chápem, prečo Herakleitos pokladal za podstatu sveta pohyb, totiž... ak sa dobre pamätám, oheň ako pohyb, panta rei . .. Dvakrát po sebe nemožno vstúpiť do tej istej rieky."
Pozeráme na dno obklopení hustou vrbinou. „Ako keby tie farby vytvoril pohyb vĺn, čo sa nedajú uväzniť, však?"
Vykročíme po pustom chodníku a zrazu si akosi nemáme čo povedať.
Vo farskej záhrade nám padnú do očí kŕmidlá pre vtákov v korunách stromov. „Tíha, tu ich je vari viacej ako vtákov!"
„Pozrite," ukáže riaditeľ na malú jabloň, „hento mu veriaci zmajstrovali z jedľových šušiek!"
Verandu nám prišiel otvoriť čiernooký mladý muž v okuliaroch, v hnedej košeli s rozopnutým golierom, v čiernych nohaviciach. „Á, pekne vítam," stíska nám ruky. Vnímam ho na pozadí fotografií rozvešaných na stenách verandy. Krojované skupiny, akási slávnosť. „To sú zväčša moje výtvory, som fotoamatér... Tak vy by ste chceli vidieť moju zbierku. Veľmi rád vám ju ukážem. Ak dovolíte, pôjdem napred, budem vám otvárať dvere ako jeho eminencii pánu biskupovi," pozrie na mňa so širokým úsmevom.
,,Ale upozorňujem vás, že moje otázky vôbec nebudú biskupské."
„Pýtajte sa, prosím, na čo len chcete. Ak budem vedieť, odpoviem."
V izbe zvoní telefón. Vyjde starec v okuliaroch, „Otecko, choď s našimi hosťami hore, ja prídem za vami."
Dve podkrovné miestnosti zaliate slnkom, plné vyrezávaného dreva, rokmi sfarbeného do ebenova. „Najcennejšie veci už vzali do národného múzea," povie starec. Drevený pluh s vyhladenými rúčkami, kamenný stôl, ten našiel syn ešte v kuchyni na jednej kopanici, drevená kópia Wertheimovky so špeciálnym kľúčom, dvadsaťročný oštiepok, na všemožný spôsob vyrezávané praslice, piesty, roztodivné pracovné nástroje, kto všetko ich používal . .. sťaby sa sem nahrnuli kopaničiari s ich mizériou, ale aj snami o kráse, fortieľom, zmyslom pre vtip, s ich hrdou sebestačnosťou ... pri okne handrová dievčina v kroji, na každom exponáte lístok s vytlačenou afišou: súkromná zbierka Filipa M.
„Čo na to poviete?" ozve sa nám za chrbtom kňazov hlas, zavanie exportnou voňavkou; prstami si prečesáva pofŕkané vlasy.
„Máte tu hotové múzeum. A viete, čo je tu najpozoruhodnejšie? Štedrosť, s akou sa podelili so svojím svojrázom - ešte vám dožičili aj dievčinu. Čosi vyrezávané by sme už vo vašej farnosti ťažko našli, však?"
„O krátky čas bude toho zas dosť."
„To je pravda - kým žije štedrosť, nevyhynie ani tvorba."
