PLÁVKA, ANDREJPLNÁ ČAŠA
Smädného milenca
diel druhý
Skoro ako román jedného života
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1976
obálka Záboj Kuľhavý
1. vydania, 13.000 výtlačkov
autobiografia
452 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 431 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
1,50 € PREDANÉ
*mipet2*
Plávkova kniha memoárov, pokračovanie Smädného milenca, vyznačuje sa predovšetkým dvoma vlastnosťami: neobyčajnou pestrosťou materiálu, vyťaženého z konfrontácie osobného života a spoločenského prúdenia povojnových rokov, po druhé: rozprávačskou schopnosťou, ktorá z jeho pamätí robí zaujímavé čítanie bez ohľadu na to, či ide o pasáže vyslovene osobné alebo spoločensko-literárne, ba historizujúce. Plávka-rozprávač je prítomný v obidvoch plánoch svojej knihy, komentujúc svoj život a evokujúc ho raz úsmevne, až žoviálne, inokedy vážne, citovo a hĺbavo. Striedanie týchto rozprávačských polôh, uhádnuté inštinktívne dobrým rozprávačom, vytvára z jeho knihy zaujímavé čítanie, takže pozorný čitateľ, znajúci osoby a deje, je v stálom kontakte s textom. Plná čaša Andreja Plávku sa tak pije na plný dúšok. Paralelne s týmto momentom je Plávkova kniha zaujímavá a cenná ako dokument doby. Nielen pokiaľ ide o fakty, ale aj pokiaľ ide o interpretáciu materiálov. Samo Bohdan Hroboň, rodák takisto zo Sielnice, povedal, že knihy sú napísané „na čas". Plávka presne uhádol, postihol a umelecky realizoval onen časový moment, rešpektovanie času, v ktorom žijeme, rešpektovanie adresáta. Lebo nejde tu len o nejakú spoveď (i keď v intímnych pasážach je autor na slovenské pomery otvorený), ale aj o výklad doby z hľadiska vlastných skúseností a vlastného videnia. Kultúrnopolitické udalosti povojnových rokov predstavujú v Plávkovom poňatí panorámu svojského typu a majú dokumentárnu hodnotu. Pravda, Plávkova kniha si hľadá a nachádza čitateľa dnešného, orientuje ho zámerným spôsobom, a tak je Plná čaša aj aktuálne výchovná. A predsa hlavné na Plávkových pamätiach je to, že je v nich „človečina", to večne ľudské, čo priťahuje. Plávka je úprimný, veselý, často optimistický, ale má aj svoje smútky, ktoré vie nakoniec prekonať. Jeho kniha je studnicou optimizmu.
Keď sme prijímali nového pracovníka, nech to už bolo na redakčnom či na administratívnom alebo ekonomickom úseku, každého som vždy chcel osobne poznať a privítať ho v našom kolektíve. V krátkom prijímacom rozhovore s ním nikdy som sa nezabudol spýtať, odkiaľ je, kde sa narodil a vyrástol. Dobre to padlo i jemu a ja som nadobudol hneď bližší prístup k nemu i k jeho práci, nadviazali sme osobné kontakty, ktoré sa v nejednom prípade rozvinuli v priateľstvo, trvajúce dodnes.
Niektorých spolupracovníkov som poznal ešte pred svojím príchodom do Tatrana, ako napríklad vedúceho výrobného oddelenia Rudolfa Totku, ktorý predtým pracoval v tlačiarenských závodoch Pravda, kde sme tlačievali Nové slovo. Neraz som sa tam s ním stretával, najmä v neskorých večerných hodinách, keď som chodil lámať číslo. V Tatrane sme, pravdaže, veľmi úzko spolupracovali, navštívili spolu nejednu našu tlačiareň na Slovensku i v Čechách. Od jeho spolupracovníčky Milky Medovarskej som si dokonca požičal i jej pekné priezvisko do jednej zo svojich básní v Zelenej ratolesti.
Takisto už dávnejšie, ešte z čias prvej republiky, som poznal i Janka Smitku, rodáka z oravského Pucova, ktorý pracoval v oddelení práce a miezd. Som mu vďačný, že nás raz spolu i s manželkou pozval na návštevu jeho rodnej obce, kde sme si v čarovnom prostredí jeho brata-roľníka tak nádherne posedeli a zo spoločnej veľkej misy zajedli znamenitých bryndzových halušiek drevenými lyžicami a aspoň na chvíľu sa tak vrátili do dávnych čias môjho detstva, ktoré akosi príliš rýchlo prikryl moderný svet.
_ Vďačne si spomínam i na spoluprácu s Ruženou Žiaranovou, Elenou Kriškovou, Štefanom Tešlárom, Danielom Šulcom i jeho manželkou Esterou, Máriou Štefkovou i Milkou Jurenkovou, Ivanom Kovačevičom, nezabúdajúc ani na Horehrončianku z Lučatína Zlatu Maderovú, s neobyčajne vytríbeným vkusom a zmyslom pre krásno ako v literatúre, umení, tak i špeciálne v grafike, ktorej sa napokon ako výtvarná redaktorka plne venovala. A akože vynechať i pracovitých ľudí „z katakomb", ako sme nazývali miestnosti učtárne a hospodárskeho oddelenia tamdolu v nízkom prízemí, ustavične vlhkom i studenom, ktoré nedajbože vysušiť a zohriať? Či to už bol z oddelenia distribúcie, dnes tiež už nebohý Alois Jindra, ďalej Alojz Mader, či už z učtárne Žilinčan, Suchovský, Kadúc, Vaněk, Kukumberk i ďalší pracovníci, spomedzi ktorých mi zvlášť v pamäti vyskakuje Gejza Kurila, hospodársky správca par exellence, ktorý na tomto svete všetko obstaral. Dakedy sme aj tŕpli, ako to docielil.
No a nadovšetko vari sa mi prichodí skôr poďakovať, ako len tak zaspomínať, keď sa v myšlienkach vraciam do tej svojej starej kancelárie na druhom poschodí, kde po toľké roky sedávala moja najbližšia spolupracovníčka, sekretárka Jarmila Srnenská, pokorne znášajúca všetky vrtochy svojho šéfa, ktorý veru neraz skôr pôsobil ako básnik než direktor a bolo treba nájsť šikovný spôsob ako ho uzemniť. A Jarmilka Srnenská tieto spôsoby ovládala dokonale. Takt a jemnosť, snúbiace sa s osobným šarmom, vnášaným priamo do úradných povinností, ale i mimo nich, to boli vlastnosti mojej sekretárky, ktoré vytvárali klímu vľúdnosti nielen pri prijímaní i nie vždy príjemných stránok, ale i pri nejednom rokovaní, neraz plnom nervozity a trápení. Jej zásluhou som nikdy nič nepremeškal, čo som premeškať naozaj nemal, a takisto jej zásluhou som nešiel ta, kam som ísť nemusel. Vo svojej robote sa naozaj dokonale vyznala, pritom ju však vykonávala tak, že nepichala do očí, vedela ju vniesť medzi všetkých nás ako celkom prirodzenú samozrejmosť. A to je veľký kumšt pracovný, ktorý práve v takejto funkcii nikdy nie je dostatočne docenený. Nič nestratila na svojej obľube medzi ostatnými zamestnancami preto, že bola sekretárkou riaditeľa.
