ONDREJOV, ĽUDOLYRIKA
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1971
edícia Vybrané spisy Ľuda Ondrejova (1)
obálka Milan Spál
doslov Zlatko Klátik
1. vydanie, 2.000 výtlačkov
poézia
244 s., slovenčina
hmotnosť: 354 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
PREDANÉ
*mipet2* (in *r15*)
Základ I. zväzku vybraných spisov Ľuda Ondrejova, vydaného s názvom Lyrika, tvoria štyri publikované básnické zbierky : Martin Nociar Jakubovie (1932), Bez návratu (1932), Mámenie (1936) a Pijanské piesne (1941). K týmto knihám, ktoré tu vychádzajú v pôvodnom usporiadaní, pripájame dalšie básne, uverejňované v časopisoch. Zväzok dopĺňajú vybrané ukážky z básnikových prvotín a výber z jeho rukopisnej pozostalosti. Týmto faktom rozširuje sa poznanie literárneho odkazu Ľuda Ondrejova, ktorý doteraz žil vo vedomí čitateľstva predovšetkým ako autor úspešných románov Zbojnícka mladosť a Jerguš Lapin a okrem nich ako spisovateľ niekoľkých obľúbených kníh pre deti, plných fantázie, lyrickosti a pútavého deja.
A predsa nemožno obísť Ondrejova ako básnika. Vstúpil do poézie ako umelecky svojrázna osobnosť. Ozval sa neobyčajne hudobným tónom a predstavil sa osobitým, samorastlým prejavom. Možno o ňom povedať, že bol básnikom slovenskej dediny a prírody, nie nepodobný našim maliarom medzivojnovej moderny, ku ktorým vždy mal vrelý umelecký i priateľský vzťah, a podobne ako oni nachádzal tu mocný zdroj inšpirácie.
PIESEŇ VEČERA
Večera pieseň roztúžená
už sladké tóny skladá po tráve.
V nich spieva moja nerovesná žena,
v nich srdce svoje skrýva boľavé.
Prievany brázdou chodia roztúlané
a bozky šepcú na jej bledú tvár.
Ona len ide, ide, nezastane —
s mesiacom v kroku — tmavý za chotár.
Tak ide večne smutná moja žena,
kým mesiac hľadí na jej bielu hruď,
bo láska naša nie je vykúpená —
nám určené je všetko zabudnúť...
SMUTNÉ NOCI
Dnes husté hmlisko pozerá
do tvári nášho večera.
Hviezda sa nezablyští
v mrkotnom prepadlišti.
Šum hory šepce jeseňou.
Nad širočinou skosenou
nálada divná vzlieta
dozvukom nášho leta.
A lístie padá chodníkom.
My stojíme tu výkrikom,
čo tiene záhad volá
na opustené polia.
Tak leto naše stráca sa,
a vietor divý potriasa
vetvami v smrekovine,
rajtujúc po doline.
Obrysy vrchov záhadné —
kvieťa nám na nich uvädne.
A mladosť naša smúti
v kvetnatom zabudnutí...
