VARGAS LLOSA, MARIOZELENÝ DOM
(La casa verde)
Pravda, Bratislava, 1982
preklad Oľga Hlaváčová
doslov Jarmila Srnenská
edícia Členská knižnica Pravda
prebal Ľudmila Karásková
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
beletria, román
408 s., slovenčina
hmotnosť: 245 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,00 €
*lupev* (in *R15*)
Významný predstaviteľ modernej peruánskej prózy Mario Vargas Llosa (1936) sa svojím dielom zaraďuje medzi popredných súčasných latinskoamerických prozaikov. Medzi jeho najznámejšie diela patrí román Mesto a psi, odmenený viacerými literárnymi cenami a vydaný v mnohých jazykoch, ako i romány Zelený dom, Rozhovor v Katedrále, Pantaleón a jeho regiment, Teta Júlia a pisár, Vojna na konci sveta a kniha poviedok Štence.
V široko komponovanom románe Zelený dom sa autorovi pomocou originálnych rozprávačských postupov podarilo pôsobivo zachytiť strhujúci obraz života obyvateľov Piury, mestečka kdesi na severe, obklopeného piesočinami, a ľudí z povodia Amazonky. Mario Vargas Llosa v ňom ako v orchestrálnej skladbe odvíja päť samostatných príbehov. Príbeh Anselma, záhadného cudzinca, zakladateľa domu rozkoše, zvaného Zelený dom, a jeho očisťujúcej lásky k slepej a nemej dievčine, čo v mnohom pripomína lásku starého satyra k nevinnej sirote. Osudy štyroch nepremožiteľných fičúrov, typických pikareskných predstaviteľov piurského predmestia, žijúcich zo dňa na deň. Históriu seržanta a Bonifácie, bývalej žiačky misijnej stanice Santa María, jemnej a bojazlivej dievčiny, z ktorej sa nakoniec stane obyvateľka Zeleného domu, príbeh márne sa búriaceho Juma, náčelníka indiánskeho kmeňa Aguarunov, a históriu Fushíu, utečenca a neskôr pána domorodcov, ktorý počas dlhej plavby rozpráva svoj dobrodružný život vernému priateľovi Aquilinovi.
V Zelenom dome sa osudy jednotlivých postáv vzájomne ovplyvňujú, zbližujú, prepletajú, no vzápätí sú si cudzie, vzdialené, čo si vyžaduje sústredenú pozornosť čitateľa, ktorý sa musí prehrýzť cez prvé kapitoly, no keď ich zdolá, už knihu neodloží, pretože kamienok po kamienku si sám skladá mozaiku ich života a dáva sa strhnúť spisovateľovým rozprávačským umením.
— Myslíte, že stopár ušiel, pán poručík? - spýtal sa seržant Roberto Delgado.
- Pravdaže, musel by byť hlupák, keby to neurobil, - mienil poručík. - Teraz už viem, prečo sa robil chorým a nešiel s nami. Asi utiekol, len čo nás videl odchádzať zo Santa Maríe de Nieva.
- No skôr či neskôr ho chytia, — tvrdil seržant Delgado.
- Ten somár si ani len meno nezmenil.
- Mňa však zaujíma ten druhý, - povedal poručík. - To veľké zviera. Ako sa vlastne volá? Tushía? Fushía?
- Možno ani nevie, kde je, - nazdával sa seržant Delgado. Možno ho naozaj zhltla boa.
- Dobre, poďme ďalej, - povedal poručík. - Hinojosa, nože priveď toho chlapíka!
Vojak, čo kľučiačky driemal opretý o stenu, sa postavil ako automat, ani nezažmurkal, ani neodpovedal a šiel von. Len čo prekročil prah, premokol na daždi, natiahol ruky a tackavo sa brodil po blate. Lejak divo šľahal osadu a aguarunské chatrče vyzerali vo vodnej smršti a v poryvoch skuvíňajúceho vetra ako plaché zvieratá, seržant. Poručík sa v pralese stal fatalistom, každý deň čakal, že ho uštipne had alebo že ho zmôže zimnica. Teraz má navyše takú smolu, že ten prekliaty dážď neprestáva a že tu zostanú trčať celý mesiac ako myši v diere. Och, všetko ide včerty pri tomto čakaní, a keď jeho trpký hlas zmĺkol, znova sa ozývalo plieskame lejaku v lese, nekonečné padanie kvapiek zo stromov a chatrčí. Čistina sa premenila na veľkú mláku popolavej farby, desiatky jarčekov stekali do potoka, nad lesom sa vznášal opar, razilo hnilobou, a tu už prichádzal Hinojosa, na povraze ťahal za sebou akúsi postavu, ktorá sa potkýnala a chrčala. Vojak skokom vybehol po schodíkoch do chatrče, zajatec padol na tvár pred poručíkom. Ruky mal zviazané na chrbte a vstával tak, že sa opieral o lakte. Dôstojník a seržant Delgado sedeli na doske položenej na dvoch drevených kozách, ešte sa chvíľku zhovárali a na zajatca ani nepozreli, až po čase kývol poručík na vojaka, kávu a pálenku, ešte nám ostala?, áno, potom nech ide k ostatným, budú ho vypočúvať sami. Hinojosa znova vyšiel von. Zo zajatca kvapkala voda ako vonku zo stromov, okolo nôh už mal mláčku. Vlasy mu zakrývali uši a čelo, čierne kruhy ako u lišky mu vrúbili oči - dva nedôverčivé, vystúpené uhlíky. Pruhy osinutej, doškriabanej kože trčali spod záhybov košele a cez nohavice, tiež rozdriapané, bolo vidieť pol zadku. Pochytila ho triaška, Pantachita, a zuby mu drkotali, nemôžeš sa ponosovať, veď sa o teba staráme ako o dojča. Najprv sme ťa vyliečili, však?, potom sme ťa ochránili pred Aguarunkami, ktoré ťa chceli rozpučiť ako voš. Ktovie, či by ste si už dnes lepšie rozumeli. Poručík mal s tebou veľkú trpezlivosť, Pantachita, ale netreba to zneužívať. Povraz obopínal hrdlo väzňa ako obojok. Seržant Roberto Delgado sa zohol, chytil koniec povrazu a prinútil Pantachu urobiť krok k doske.
- V Sepe ťa budú dobre kŕmiť a budeš mať kde spať,
- povedal seržant Delgado. - To nie je žalár ako iné, nemá steny. Možno budeš môcť utiecť.
- Nie je to lepšie ako guľka do hlavy? — pýtal sa poručík.
- Nie je to lepšie, ako keby som ťa poslal do Sepy a povedal Aguarunkám: „Darujem vám Pantachitu, pomstite sa na ňom za všetkých zlodejov.“ Videl si, ako sa na teba tešia. Takže dnes nijaké hlúposti.
Pantacha sa díval nabok a pohľad mu blčal, triasol sa na celom tele, zuby mu zúrivo drkotali, celý sa schúlil a žalúdok mu dvíhalo. Seržant Delgado sa naňho usmial, Pantachita, vari nebudeš taký hlúpy a nevezmeš sám na seba toľké krádeže a toľko mŕtvych divochov. Poručík sa tiež usmial, najlepšie bude, ak to rýchlo skončíme, Pantachita. Potom ti dáme bylinky, čo máš rád, a sám si uvaríš odvar, tak čo povieš?
