ŠOLOCHOV, MICHAILROZORANÁ CELINA I.
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1962
edícia Hviezdoslavova knižnica (74)
preklad Ľudmila Pikulová
doslov Pavol Števček
obálka Viliam Chmel
3. vydanie, 11.500 výtlačkov
beletria, román
352 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,90 €
*mipet2* (in *201*)
Potom chodili poslovia na koňoch skoro každý deň, lenže už nie o polnoci, ale neskôr, nad ránom, okolo tretej-štvrtej v noci. Prichádzali zrejme z ďalších miest ako prvý.
Jakov Lukič žil v tieto dni rozdvojeným, čudným životom. Ráno šiel na správu kolchozu, zhováral sa s Davydovom, Naguľnovom, s tesármi, so skupinármi. Starosti so stavbou stajní pre statok, s cúdením zbožia, s opravou inventára mu nenechávali ani chvíľočku na iné myšlienky. Agilný Jakov Lukič ani sám nečakal, že sa dostane do prostredia, blízkeho jeho srdcu, do pracovného zhonu a večných starostí, len s tým základným rozdielom, že sa teraz ponevieral po osade, po cestách už nie pre vlastný zisk, ale v záujmoch kolchozu. Ale on bol aj tak rád, keď ho to len odviedlo od čiernych myšlienok, keď nemusel hútať. Upútala ho práca, chcelo sa mu pracovať, v hlave sa mu rodili všelijaké plány. Horlivo sa staral o teplejšie stajne, o stavbu veľkej koniarne, viedol prenášanie skolektivizovaných sypární a stavbu novej kolchoznej sypárne; ale večer, len čo utíchal zhon pracovného dňa a prichodil čas odísť domov, pri pomyslení, že tam v izbičke sedí Polovcev ako sup nad mrcinou, zamračený a strašný vo svojej osamelosti — Jakovovi Lukičovi začalo stískať srdce, pohyby mu mľandraveli, nevýslovná ustatosť mu premáhala telo ... Keď sa vrátil domov, ešte pred večerou zašiel k Polovcevovi.
„Hovor,“ rozkázal a šúľal si cigaretu, prichystaný dychtivo počúvať.
A Jakov Lukič opísal deň, čo sa minul v kolchoznej robote. Polovcev ho obyčajne vypočul mlčky, len raz nevydržal, keď mu Jakov Lukič porozprával, ako sa kulacké šatstvo a obuv rozdeľovala medzi bedač; skríkol zúrivo, až mu v hrdle zachrčalo:
„Na jar krky vykrútime tým, čo si brali! Všetkých tých ... všetku tú zberbu zapíš do zoznamu! Počuješ?“
„Zoznam mám, Alexander Anisimovič.“
„Máš ho tu?“
„Mám.“
„Ukáž!“
Vzal zoznam a pozorne ho odpísal, podrobne si značil mená, otcovské mená, priezviská a pridelené veci, a k priezvisku každého, kto dostal šaty alebo obuv, urobil krížik.
Keď sa Jakov Lukič pozhováral s Polovcevom, šiel večerať a pred spaním znova zašiel k nemu po inštrukcie, čo robiť na druhý deň.
To na návod Polovceva Jakov Lukič ôsmeho februára rozkázal vedúcemu druhej pracovnej skupiny poslať štyri záprahy s ľuďmi a doviezť k stajniam riečneho piesku. Piesok doviezli. Jakov Lukič dal čisto oriadiť hlinené dlážky stajní a posypať ich pieskom. Keď končili túto prácu, na dvor druhej pracovnej skupiny prišiel Davydov.
„Co sa tu naťahujete s pieskom?“ spýtal sa Demida Mlčka, voliara druhej skupiny.
„Posýpame.“
„Prečo?“
Mlčanie.
„Prečo, reku?“
„Neviem.“
„Kto kázal sypať piesok?“
„Správca.“
„A čo vravel?“
„Vraj, čistotu udržujte Vymýšľa, pľuhák!“
„To je dobre, fakt! Naozaj, bude čisto, lebo je tu aj hnoj, aj smrad, ešte sa voly môžu nakaziť. Aj im treba čistoty, ako vravia zverolekári, fakt. A ty darmo toto ... nespokojnosť vyjadruješ. Veď teraz je aj radosť pozrieť: piesoček, čistučko, nie? Co myslíš?“
Ale s Mlčkom sa Davydov veľa nenazhováral — Mlčko len čušal, potom odišiel do plevníka a Davydov, v duchu schvaľujúc iniciatívu svojho správcu, šiel na obed.
Pred večerom pribehol k nemu Ľubiškin a nahnevane sa spýtal:
„Teda od dneška volom miesto podstielania piesok sypeme?“
„Hej, piesok.“
„Ale čo je s tým Ostrovnovom? Zblaznel, či čo?
