TROYAT, HENRIANNA PRÉDAILLOVÁ
(Anne Prédaille)
Smena, Bratislava, 1978
edícia Eva (54)
preklad Miroslav Neman
ilustrácie Jana Želibská
prebal Jana Želibská, Jozef Gális
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra francúzska,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 282 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
PREDANÉ
Henri Troyat (1911), významný francúzsky románopisec, autor rozsiahlych románových cyklov, na ktorých badať vplyv Balzaca a Tolstého, je nášmu čitateľovi zatiaľ neznámy.
Anna Prédaillová patrí medzi úspešne autorove romány. Hrdinka knihy, rozvedená tridsaťročná ambiciózna redaktorka vo vydavateľstve, si myslí, že vie všetko o sebe i o svojej budúcnosti. Jej život plynie pokojne ako rieka, ktorá sa odrazu zmení na nespútaný živel. Anne zomiera matka na rakovinu. Po matkinej smrti zostáva s otcom, bezradným a strateným bez ženy. Dcéra ho čoraz väčšmi ovláda, ľúbi ho, žiarli na neho, chce ho formovať podľa svojich predstáv a úplne ho zdeptá, keď zistí, že sa zaľúbil. No to jej nebráni, aby sa nemilovala s oveľa mladším, nezodpovedným a revoltujúcim Laurentom. Anna má zrazu pocit, že vzťah s Laurentom ju zbavuje vlastného ja a začne i jeho usmerňovať a navádzať na správnu cestu.
Je presvedčená, že ona jediná môže riešiť problémy týchto dvoch stroskotancov, neuvedomujúc si, že čím väčšmi im dvíha hlavy nad vodu, tým väčšmi ich potápa. A neobzerá sa ani napravo ani naľavo, ani otca ani milenca sa nepýta na nič, kráča priamo a neúprosne za svojím cieľom.
Obidvaja sú odkázaní na ňu, na silnú osobnosť, ktorá vie pohotovo konať a neomylne sa rozhodovať. Manipuluje s otcom i milencom ako s bábkami, posúva ich ako bezmocné figúrky na šachovnici.
Kedy človeku škodíme a kedy mu pomáhame? Kedy sa láska k nemu mení na tyraniu? Má Anna právo zasahovať do života svojich najbližších? Tieto otázky vzrušia čitateľa pri sledovaní príbehu silnej ženy medzi dvoma mužmi, ktorí ju nevedia pochopiť, nevedia sa jej vzoprieť a nevedia bez nej žiť.
Keď ráno Anna vošla do vydavateľstva, dozvedela sa od telefonistky, že pred chvíľou volal Mare. Zatelefonovala mu do úradu. Sekretárka jej oznámila, že je chorý a celý deň nepríde do práce. Znepokojená mu zavolala domov. Ozval sa hlboký ženský hlas:
- Moment, hneď vám ho odovzdám.
A v diaľke trošku ostrejším tónom zaznel ten istý hlas:
- Teba chcú, Marc!
Prišiel k telefónu:
- Milá Anna, ľutujem, ale zajtra nemôžem prísť k Starému Georgesovi o pol siedmej...
Prekvapilo ju to. V duchu preletela zrakom stránky v svojom zápisníku. Na toto stretnutie zabudla.
- To nič, - povedala napokon. - Ale čo sa stalo? V úrade mi povedali, že si chorý.
- Áno. Je to hlúposť. Úsad. Zaťalo ma v krížoch...
- Liečiš sa?
- Nestrachuj sa. Bol som u lekára. Povedal, že to potrvá ešte niekoľko dní. Len čo mi bude lepšie, zavolám ti.
Zamyslene zložila. Kto je tá žena, má taký povedomý hlas. Teda Marc nežije sám a jej tvrdil opak. Táto myšlienka ju pobavila, vzbudila zvedavosť a trošku zarmútila, len preto, že jej to Marc zatajil... Hádam je to najnovšie dobrodružstvo, ktoré nepotrvá dlho. No hneď sa vrátila k svojej práci, zabudla na Marca a jeho osobný život. Musela vybrať nejaké rytiny do ilustrovanej reedície Cesta na americké ostrovy od dôstojného otca Labata. Rytiny z 18. storočia boli nerovnakej kvality. Stačí šestnásť ilustrácií, povedal pán Courtois. Anna váhala. Okrem toho mala navrhnúť aj obálku na knihu. Náčrty, ktoré urobila predvčerom, sa jej nepodarili. Vzala ich, poopravovala. Za chvíľu sa stretne s Laurentom v závodnej jedálni. Odkedy pracoval vo vydavateľstve, obedúvala tam s ním každý deň. Podľa všetkého si dosť rýchlo zvykol na nový život. Niekoľko ráz zašla za ním do suterénu, kde bol sklad. Z neónov dopadalo slabé svetlo. Pod nízkou povalou viedli hrubé rúry ústredného kúrenia natreté striebornou farbou. Teplo bolo zadúšajúce. Laurent sa zvŕtal s dalšími desiatimi skladníkmi medzi kovovými regálmi s knihami. Vedúci oddelenia o ňom povedal, že má vynikajúcu pamäť a po dvojtýždňovom zaučení sa už vyzná v tisícoch titulov v katalógu. Objednávky prevážali nákladným výťahom na prízemie, odkiaľ ich kontrolóri odosielali do predajní. Raz za čas sa z reproduktora ozývali pokyny. Bolo tu ako v podpalubí lode. Ale hlavné je, myslela si Anna, že Laurent je zapriahnutý do stáleho zamestnania. Veď ho napokon postupne dotiahne až na najvyššie poschodie. Na obed Carolus s Brunom odišli z ateliéru. Zbežne prezrela návrhy na ich doskách a tiež zišla dolu.
Závodná jedáleň bola sklená masívna konštrukcia na dvore vedľajšieho domu preplnená ľuďmi a šumom. Z kuchyne sa šírila prenikavá vôňa omáčky. Stravníci sa zoskupovali podľa oddelení a spoločných záujmov. Laurent sedel s dvoma skladníkmi. Anna si k nemu prisadla na koniec stola. Keď ju jeho spoločníci zbadali, upreli pohľady do tanierov. Pre nich prichádzala z iného sveta: zhora. Hluchí a slepí nebrali na vedomie jej prítomnosť. Obrátená k Laurentovi povedala ticho:
- Ako sa máš?
- Výborne.
Ráno sa vždy veľmi ponáhľal, nemal čas oholiť sa, a tak sa rozhodol, že si nechá narásť bradu. Jeho ústa orámované hodvábnym hnedým tieňom vyzerali mäsitejšie, ružovšie a zmyselnejšie, oči mu ešte živšie svietili nad lícami pokrytými zamatovými chĺpkami. Pod očami mal veľké fialové kruhy. Vyzeral ako hŕbka nešťastia. Prišla servírka. Dnes si mohli vybrať zajaca na divoko s mrkvou alebo tresku so zemiakovým pyré. Anna si objednala zajaca. Laurent znechutene odmietol.
- Ani zajaca ani tresku.
- Nie si hladný? - spýtala sa.
