MARKUŠA, ANATOLIJPASAŽIER JE SMRŤ
(Net)
Mladé letá, Bratislava, 1975
edícia Stopy
preklad Ján Štrasser
ilustrácie Stanislav Dusík
1. vydanie, 13.000 výtlačkov
dobrodružné, beletria, román, literatúra ruská,
414 s., slovenčina
hmotnosť: 528 g
tvrdá väzba
2,00 € stav: veľmi dobrý
PREDANÉ stav: veľmi dobrý
*edic*
*edic*
Najprv profesia novinára, potom skúsenosti vojnového stíhača a nakoniec prax skúšobného pilota, to všetko bolo výbornou školou pre budúceho autora kníh z leteckého prostredia. Anatolij Markuša ich dosiaľ napísal šesť. Poslednú z nich práve držíte v rukách. Autor v tejto knihe uvádza čitateľa do zaujímavého, neobvyklého prostredia — na moderné letisko, medzi skúšobných pilotov.
Na pozadí vzrušujúcich príbehov, v strede ktorých stojí skúšobný pilot Viktor Chabarov, sa čitateľ zoznamuje s prácou i so súkromným životom týchto tvrdých chlapov. V ich živote sa každodenná práca mení na dobrodružstvo a naopak, dobrodružstvo sa stáva každodennou záležitosťou. Je to kniha o práci, v ktorej nič nie je dopredu nalinkované, v ktorej sa často treba bleskurýchle rozhodnúť i bleskurýchle konať, o práci, v ktorej sa zoceľujú charaktery, v ktorej nájdu uplatnenie iba ozajstní chlapi. Zaujímavé prostredie i majstrovsky zobrazené charaktery hrdinov sú zárukou, že sa kniha nadlho vryje čitateľovi do pamäti.
JEDENÁSTA KAPITOLA
Kurz — juhovýchod. Výška — desaťtisíc. Nevidno hviezdy, nevidno horizont. Nevidno nič. Odrazu sa však v čierňave, čo sa nezačína ani nekončí, začína črtať belavá škvrna. Škvrna mení obrysy, rozširuje sa, sfarbuje sa. Najprv je bledulinkožltá, neskôr ružová, neskôr tmavočervená. Rozlieva sa.
Maličké jazierko sa rozrastá na poriadne teplé jazero, na horiacu rieku, už nie bledočervenú, ale rubínovú. Rieka strháva brehy, mení koryto, rozširuje sa, plní sa oranžovou sálajúcou lávou. Triešti sa na ramená, zaplavuje tmavé ostrovčeky, ožaruje dobrú polovicu neba. A už sa zjavil horizont ako belasá, sotva postrehnuteľná čiaročka.
Horizont sa roztavuje: je belasý, žltý ako slama, žltý ako zlato. Ďalej sa dívať nedá: zlato horí, zlato oslepuje ... A to už začína pracovať slnko. Plné ohňa sa rýchlo dvíha po vyblednutej čistej oblohe.
Ak by letectvo bolo schopné venovať človeku len jednu jedinú radosť — stretnutie s vychádzajúcim slnkom vo výške desaťtisíc metrov, stálo by za to zahodiť všetky pozemské starosti a dať sa k letcom...
Tentoraz bol náčelníkov pohľad takmer veselý. Nepreťahoval slová, neuhýbal zrakom do okna, ale povedal jednoducho:
— Dovolenka? Máte na to nárok. Radi by sme ti však, Viktor Michailovič, prišili ešte jeden malý let. Čo ty na to?
— Aký malý let?
— O deň, o dva vypustia Sevsovo veľké lietadlo. Vymenili nohy, čosi tam ešte dorobili, nejaké drobnosti... Nuž tak. Máš uskutočniť kontrolný let. Za tri hodiny si s tým hotový!
Chabarov súhlasil. Neveril veľmi, že stroj bude skutočne o deň, o dva hotový. Vždy to tak býva: sľúbia, že už-už to bude, a keď má dôjsť k veci, môžeš čakať týždeň a zavše i dva. Ale neodmietol to. Pokladal za svoju hlavnú povinnosť doviesť robotu do konca. A hoci on nebol vinný, že sa táto robota rozpadla na dve časti, vôbec sa nemienil škriepiť.
— Dobre, berieme to, čo treba, to spravíme.
Teraz mu už bolo jasné: jeho úloha spočíva v tom, aby sa už neukazoval na oči šéfstvu. Lebo inak ho okamžite strčia niekam na výpomoc a tak skoro sa odtiaľ nedostane.
Chabarov si zašiel k Sevsovmu lietadlu a zistil, že je na ňom roboty ešte najmenej na päť dní. Každé ráno prišiel na letisko a ani náhodou sa neukázal v miestnosti pre lietajúci personál; hneď zapadol do technického oddelenia alebo do odbornej knižnice, alebo sa zašil v miestnosti pre oddych tranzitných posádok.
Chabarovovo čiernobiele auto stálo oproti administratívnej budove skúšobného strediska, každý vedel: Viktor Michailovič je tu, ale nájsť ho nebolo také ľahké.
V technickom oddelení Chabarov študoval materiály, čo nejako súviseli s najnovšími motormi. Motory ho znepokojovali. Odo dňa Uglovovej katastrofy sa ako Červík usadili v Chabarovovej hlave. A nech by sa zaoberal čímkoľvek, v myšlienkach sa znova a znova vracal k okolnostiam nešťastia. Trápila ho neistota ...
V knižnici listoval v zahraničných leteckých časopisoch a neustále sa hrabal v rozličných biologických publikáciách Akadémie vied. Biológia ho zaujímala oddávna. Ani nie tak všeobecná biológia, ale jej, takpovediac, inžiniersky aspekt, konštrukcie živých modelov. Ako sa počas letu orientujú sťahovavé vtáky?
