KING, STEPHENŠTYRI PO POLNOCI 1
LANGOLIERI
TAJNÉ OKNO, TAJNÁ ZÁHRADA
(Four Past Midnight - The Langoliers, Secret Window Secret Garden)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1993
preklad Jarmila Cihová, Adriana Oravcová
obálka Ľubica Štuková
1. vydanie
ISBN 80-220-0450-2
beletria, román, horor,
400 s., slovenčina
hmotnosť: 500 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
7,00 € PREDANÉ
*H-TV-4(3)* rimle
Renomovaný majster hororu nám v tejto knihe ponúka dva príbehy naplnené prekvapujúcimi záhadami a nevysvetliteľnými udalosťami, ktoré udržia čitateľa v napätí aj v dlhých strašidelných hodinách po polnoci, keď všetko naokolo spí a nastáva čas, keď ožívajú duchovia.
V prvom príbehu Langolieri sa nočnou oblohou ponad americký kontinent rúti lietadlo, z ktorého záhadným spôsobom zmizne posádka a takmer všetci cestujúci. Našťastie sa medzi hŕstkou zachránených nachádza pilot Brian Engle, takže sa im podarí pristáť na letisku v Bangore. To, čo však cestujúcich na zemi čaká, prevyšuje tú najdesivejšiu fantáziu. Letisko je ľudoprázdne, v ovzduší sa vznáša čosi zlovestné a od východu počuť hrozivé zvuky. Spisovateľ Morton Rainey z príbehu Tajné okno, tajná záhrada prežíva v domčeku pri jazere tvorivú i osobnú krízu spôsobenú nedávnym rozvodom. Jedného dňa príde za ním neznámy človek a tvrdí, že mu Rainey ukradol poviedku. Jeho príchod spustí lavínu hrôzostrašných udalostí, ktoré privedú Raineyho na pokraj šialenstva.
15 / „Pre Kristove rany!“ zašepkal Brian.
Časová trhlina ležala asi deväťdesiat míľ pred nimi, ani nie sedem-osem stupňov napravo od nosa sedemstošesťdesiatsedmičky. Posunula sa len o kúsoček; Brian sa domnieval, že nepatrná odchýlka nastala v dôsledku menších chýb v navigácii.
Bola to kosoštvorcová diera v realite, ale nie čierna prázdnota. Vydávala mihotavé ružovkasto-fialové svetlo ako polárna žiara. Brian videl za ňou hviezdy, ale aj tie sa vlnili. Z kosoštvorca, ktorý visel na oblohe, pomaly prúdila dnu alebo von široká biela stuha pary. Vyzerala ako čudná medzihviezdna cesta.
Môžeme ísť rovno po nej, vzrušene si myslel Brian. Je to lepšie ako radarový lúč.
„Podarilo sa nám to!“ zvolal, bláznivo sa zasmial a potriasol zaťatými päsťami nad hlavou.
„Určite má priemer aspoň dve míle,“ zašepkal Nick. „Panebože, Brian, čo myslíš, koľko lietadiel ňou preletelo?“
„Neviem,“ odvetil Brian, „ale stavím sa o svoju pušku a psa, že my jediní máme šancu dostať sa späť.“
Stlačil gombík mikrofónu.
„Dámy a páni, našli sme, čo sme hľadali.“ Hlas mal zastretý od radosti a uľahčenia. „Neviem presne, čo sa bude diať ďalej ani ako sa to bude diať alebo prečo, ale zbadali sme čosi, čo pripomína obrovské padacie dvere. Pôjdem s lietadlom rovno do prostriedku. Všetci spoločne uvidíme, čo je na druhej strane. Teraz by som vás chcel poprosiť, aby ste sa pripútali a...“
Práve vtedy sa Bob Jenkins ozlomkrky prihnal dopredu a kričal, čo mu pľúca stačili. „Nie! Nie! Všetci zomrieme, ak tam pôjdete! Obráťte lietadlo! Musíte ho obrátiť!"
Brian sa zvrtol na sedadle dozadu a vymenil si s Nickom zmätené pohľady.
Nick si rozopol pás a vstal. „To je Bob Jenkins,“ povedal. „Zdá sa, že mu zlyhali nervy. Pokračuj, Brian. Ja si s ním poradím.“
„Okej,“ prikývol Brian. „Len ho drž v bezpečnej vzdialenosti odo mňa. Bol by som nerád, keby sa na mňa vrhol a znemožnil mi manéver.“
Vypol autopilota a sám prevzal riadenie sedemstošesťdesiatsedmičky. Keď nasmeroval lietadlo k dlhej, žiariacej štrbine pred nimi, mierne sa naklonila. Zdalo sa, že štrbina sa kĺže po oblohe, až napokon bola rovno pred nosom lietadla. Začul zvuk, ktorý sa miešal s hukotom prúdových motorov - hlboký pulzujúci zvuk ako obrovský naftový motor bežiaci naprázdno. Keď sa priblížili k prúdu pary - valil sa do diery, ako teraz videl, a nie von z nej -začal rozoznávať záblesky farieb: zelenú, modrú, fialovú, červenú, cukríkovo ružovú. To je prvá skutočná farba, ktorú som v tomto čudnom svete videl, pomyslel si.
Zatiaľ za jeho chrbtom Bob Jenkins prebehol oddelením prvej triedy, prehnal sa úzkou uličkou, ktorá viedla k služobnému priestoru a vletel rovno do Nickovho náručia.
„Len pokoj, kamarát,“ tíšil ho Nick. „Všetko bude v poriadku.“
„Nie!“ Bob zúrivo zápasil, ale Nick ho pevne držal a nepustil ďalej. „Nie, nerozumiete! Musí obrátiť lietadlo! Musí ho obrátiť, prv ako bude neskoro!“
Nick odtiahol spisovateľa kúsok od pilotnej kabíny, späť do oddelenia prvej triedy. „Tu si pekne sadneme a pripútame sa, áno?“ povedal chlácholivým priateľským hlasom. „Možno nás to bude trochu hádzať.“
Brian počul Nickov hlas len nejasne. Keď sa dostal do širokého prúdu pary ženúcej sa k časovej trhline, mal pocit, akoby lietadlo schmatla veľká, nesmierne mocná ruka a prudko ho ťahala dopredu. Zrazu si znovu spomenul na pokles tlaku pri lete z Tokia do Los Angeles a ako rýchlo sa vzduch rútil k trhline v prostredí pod tlakom.
Akoby celý tento svet - alebo to, čo z neho zostalo - unikal cez tú dieru, pomyslel si a vtom mu znovu zišla na um čudná a zlovestná veta z jeho sna: LEN PADAJÚCE HVIEZDY.
Trhlina sa teraz nachádzala rovno pred nosom sedemstošesťdesiatsedmičky a rýchlo sa zväčšovala.
Ideme do nej, pomyslel si. Bože, pomáhaj nám, ideme rovno do nej.
16 / Bob neprestal zápasiť, ani keď ho Nick jednou rukou vtlačil do sedadla prvej triedy a druhou sa pokúšal zapnúť mu pás. Bob bol drobný, chudý muž a určite nevážil viac ako sedemdesiat kíl, ale panický strach mu dodal sily, a Nick mal čo robiť, aby si s ním poradil.
„Naozaj bude všetko v poriadku, kamarát,“ upokojoval ho. Konečne sa mu podarilo zacvaknúť Bobov bezpečnostný pás.
