KING, STEPHENMIZÉRIA
(Misery)
Smena, Bratislava, 1991
preklad Dušan Janák
obálka Jozef Pernecký
1. vydanie
ISBN 80-221-0180-X
beletria, román, horor,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
4,00 € PREDANÉ
*H-TV-4(3)* rimle
Pred vyše desiatimi rokmi napísal STEPHEN KING istému mladému mužovi do knihy toto venovanie: „Môjmu najväčšiemu obdivovateľovi Markovi Chapmanovi.“ Netušil, že pred ním stojí budúci vrah Johna Lennona. Aj v románe Mizéria sa obdivovateľka pokúsi odstrániť svoj idol.
STEPHEN KING je jedným z najpopulárnejších a najčítanejších súčasných amerických tvorcov tzv. literatúry hrôzy. Spomeňme iba romány, ktoré vyšli v slovenskom preklade: Mŕtva zóna a Podpaľačka.
Román Mizéria patrí medzi tie Kingove diela, v ktorých fyzické či psychické hrôzy majú svoju reálnu podstatu, nie sú fiktívne, neskutočné, neprirodzené ani nadprirodzené. Mizéria je príbehom psychopatky Annie Wilkesovej a známeho autora historických próz Paula Sheldona, ktorého Annie, bývalá zdravotná sestra, dopraví po ťažkej autonehode do svojho domu a začne „liečiť“...
Stephen King sa v tomto románe opäť prejavil nielen ako vynikajúci rozprávač, ale aj ako skúsený analytik nezvyčajných, najmä patologických stavov ľudskej psychiky. Aj keď sa dávka psychických hrôz môže zdať priveľká, domnievame sa, že sú psychologicky náležite motivované. Stephen King udržiava čitateľa v neustálom napätí a stupňuje ho až do vzrušujúceho a nečakaného konca.
Mizériu odporúčame každému, kto si chce otestovať pevnosť svojich nervov.
„Mohla by si mi obstarať radšej nejaký iný papier,“ povedal jej, keď sa vrátila, aby mu na pracovnú, dosku položila písací stroj a papier.
„Iný ako tento?“ spýtala sa a poklopkala prstom na balík papiera značky Corrasable Bond v celofánovom obale. „Veď tento je najdrahší! Povedali mi to v papiernictve!“
„A to, že najdrahšie nemusí byť vždy najlepšie, ti matka nikdy nepovedala?“
Annie stiahla obrvy. Jej počiatočný zmätok vystriedala nevôľa. Paul usúdil, že o chvíľu ju pochytí zlosť.
„Nie, nepovedala. Ale zato mi vravela, pán mudrlant, že za málo peňazí býva málo muziky.“
Už zistil, že nálada sa jej mení ako jarné počasie na stredozápade. Každú chvíľu sa mohlo prihnať tornádo, a keby ako farmár zbadal na oblohe chmáry, aké má teraz Annie na tvári, okamžite by celú rodinu zahnal do pivnice skryť sa. Čelo jej celkom zbledlo. Pohybovala nozdrami ako zviera, keď zacíti požiar. Kŕčovito roztvárala a zvierala prsty, akoby v nich niečo drvila.
Akýsi vnútorný hlas ho zahriakol, že ju potrebuje, že je na ňu odkázaný a nech radšej ustúpi, nech si ju uzmieri, kým je ešte čas - ak je ešte vôbec čas -, ako domorodý kmeň v poviedkach Ridera Haggarda uzmieroval svoju rozhnevanú bohyňu prinášaním obetí.
No druhá polovica jeho osobnosti, vypočítavejšia a menej vydesená, ho upozorňovala, že nezvládne rolu Šeherezády, ak zo strachu ustúpi zakaždým, len čo sa Annie rozčúli. Rozčuľovala by sa ešte častejšie. Keby tak strašne netúžila po niečom, čo jej môžeš dať, bola by ťa rovno zaviezla do nemocnice, alebo po čase zabila, aby sa uchránila pred Roydmanovcami - podľa Annie je totiž svet plný Roydmanovcov, podľa Annie striehnu za každým kríčkom. A ak si to s ňou zaraz nevyjasníš, Paulie, kamoš, možno si už nikdy netrúfneš.
Dýchala čoraz rýchlejšie, priam dychčala, v rovnakom rytme roztvárala a zatínala päste a Paulovi bolo jasné, že o chvíľočku ju už nezastaví.
Pozbieral posledné zvyšky odvahy a zúfalo sa pousiloval dodať svojmu hlasu ten správny namrzený, ale pritom takmer ľahostajný tón: „A nerozčuľuj sa. Tým nič nezmeníš.“
Stuhla, akoby ju udrel, a zlostne naňho zagánila.
„Veď o nič nejde, Annie,“ povedal trpezlivo.
„To je iba finta,“ zavrčala. „Nechceš mi tú knihu napísať, a tak si vymýšľaš kadejaké finty, aby si nemusel začať. Čakala som to. Veru tak. Lenže to ti nepomôže. To...“
„Hlúposť,“ prerušil ju. „Povedal som, že nechcem začať?“
„Nie... nie, ale...“
„No vidíš. Lebo ja chcem začať. Ale poď si sem niečo pozrieť, ukážem ti, v čom je problém. Prosím ťa, dones aj ten Websterov krčah.“
„Čože?“
„Tú nádobku, čo sú v nej perá a ceruzky. Novinári to zavše nazývajú aj Websterove krčahy. Podľa Daniela Webstera.“ Vymyslel si to iba v tomto okamihu, ale malo to želaný účinok -vyzerala ešte zmätenejšia ako zvyčajne, bezradná vo svete zasvätencov, o ktorom nemala ani potuchy. Zmätok akoby rozptýlil a zneutralizoval jej zlosť; videl, že vlastne ani nevie, či má dôvod zlostiť sa.
Doniesla mu nádobku s perami a ceruzkami, tresla ju na pracovnú dosku a Paul v duchu zajasal: Dočerta! Vyhral som! Nie, nie celkom. Vyhrala Misery.
Ale ani to nie je pravda. Skôr Šeherezáda. Vyhrala Šeherezáda.
„Čo...“ začala podráždene.
„Pozri.“
Otvoril balík Corrasable Bond a vybral jeden papier. Ostro zastrúhanou ceruzkou na ňom urobil čiaru. Zatým guľôčkovým perom nakreslil ďalšiu čiaru, rovnobežnú s prvou. Potom prešiel palcom po vláknitom povrchu papiera. Obidve čiary sa rozmazali, čiara ceruzkou väčšmi ako čiara perom.
„Vidíš?
„No a čo?“
„Aj tá naklepaná sa bude rozmazávať,“ povedal. „Nie natoľko ako ceruzkou, ale väčšmi ako tá perom.“
„Chceš tu azda celý čas sedieť a každú stranu rozmazávať palcom?“
