KING, STEPHENCUJO
(Cujo)
Gemini, Bratislava, 1992
preklad Viktor Krupa
obálka Tina Vančíková
1. vydanie
ISBN 80-85265-69-9
beletria, román, horor,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 352 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
6,00 € PREDANÉ
*H-TV-4(3)* rimle
Americký spisovateľ Stephen King je majstrom moderného hororu a thrilleru, jeho knihy vychádzajú na celom svete a patria k najpredávanejším. V románe Cujo zdanlivý pokoj malého mestečka naruší besnotou nakazený bernardín. Z milého a prítulného psa sa stáva hrozná beštia, ktorá celkom zmení život obyvateľov mestečka, je ich strašným tieňom, trestajúcou rukou osudu, čo prináša smrť. Jeho kradmé kroky, temné vrčanie a vražedné tesáky cítiť takmer na každej stránke knihy... Napínavý, dynamický dej románu autor umocňuje brilantným zobrazením psychiky hlavných postáv.
Rýchlo sa zvrtol smerom k tomu zvuku, zabudol na bolesti hlavy, zabudol na tlkot srdca, zabudol na žalúdočné kŕče. Už dávno si nespomenul na vojnu vo Francúzsku, ale teraz si spomenul. V duchu kričal: Nemci! Nemci! Nemci! Čata k zemi!
Neboli to však Nemci. Keď sa rozhrnula tráva, vynoril sa z nej Cujo.
„Čo je, psisko, prečo vrčíš, ty s...“ začal Gary, ale vzápätí sa zháčil.
Besného psa videl pred dvadsiatimi rokmi, ale nezabudol na to, ako vyzerá. Bol na benzínovej pumpe firmy Amoco, východne od Machiasu, a vracal sa cez Eastport z tábora. Viezol sa na starej indiánke, motocykli, ktorý mal nejaký čas v polovici päťdesiatych rokov. Okolo pumpy prechádzal ako prízrak dychčiaci, vychudnutý pes. Boky sa mu dvíhali a klesali v rýchlom, plytkom rytme dýchania. Z papule mu neprestajne tiekli vodnaté peny. Divo gúľal očami. Zadné nohy mal znečistené, zaschnuté od výkalov. Ani nešiel, skôr sa tackal, akoby mu nejaký zloduch pred hodinou násilím otvoril papuľu a nalial ho lacnou whisky.
„Bodaj ho čert zobral, už je tu!“ zahrešil pumpár. Odhodil francúzsky kľúč, čo mal v ruke, vbehol do zapratanej ošarpanej kancelárie vedľa garáže. Vrátil sa s puškou ráže 0.30 — 0.30 v zaolejovaných, veľkých rukách. Vyšiel na asfalt, kľakol si na jedno koleno a začal strieľať. Prvý výstrel išiel nízko a odtrhol psovi zadnú nohu v oblaku krvi. Ten žltý pes sa ani nepohol, spomenul si Gary, keď vyvaľoval oči na Cuja. Iba sa bezducho obzeral, akoby vôbec netušil, čo sa robí. Pumpárov druhý výstrel ho roztrhol takmer na dve polovice. Jeho vnútornosti dopadli na jedno čerpadlo a pofŕkali ho červenočiernou krvou.
O pár sekúnd sa dovalili traja chlapi od okresnej polície, napchatí v kabíne dodávky Dodga z roku 1940. Všetci boli ozbrojeni. Vybehli von a nadávkovali do mŕtveho psa ďalších osem či deväť sálv. Po hodine, keď pumpár nasadil Garymu na starú indiánku nový reflektor, prihrmela okresná veterinárka na Studebakri bez dverí na spolujazdcovej strane. Natiahla si dlhé gumené rukavice, odrezala to, čo zostalo z hlavy žltého psa, a vzala to na štátnu hygienickú a epidemiologickú stanicu.
Cujo vyzeral podstatne čulejší než kedysi ten žltý pes, ale ostatné príznaky sa presne zhodovali. Nie som od neho dosť ďaleko, pomyslel si. Je nebezpečnejší. Kristepane, kde mám zbraň...
Začal cúvať. „No čo, Cujo... dobrý psíček, no tak, dobrý psíček.. " Cujo stál na kraji trávnika, veľká hlava pri zemi, oči červené, zakalené, a vrčal.
„Dobrý psíček...“
Tie slová, čo vyriekol MUŽ, neznamenali pre Cuja nič. Boli to bezvýznamné zvuky, ako vietor. Záležalo len na pachu, čo prichádzal od toho MUŽA. Bol horúci, hnusný a štipľavý. Bol to pach strachu. Nemohol ho uniesť, strácal od neho rozvahu. Zrazu si uvedomil, že z toho MUŽA je mu nanič. Vyrazil vpred a hrdelné vrčanie sa premenilo na zlostný rev.
Gary videl, že pes naňho útočí. Zvrtol sa a utekal. Jediné pohryznutie, jediný škrabanec by mohol znamenať smrť. Rozbehol sa k verande a k domu za ňou, lebo tam by bol bezpečný. Lenže priveľa toho v živote vypil, priveľa dlhých zimných dní strávil pri kachliach a priveľa dlhých letných nocí na záhradnej stoličke. Počul, že Cujo ho doháňa, a vzápätí nasledoval ten strašný zlomok sekundy, keď nepočul nič, a bolo mu jasné, že Cujo skočil.
Keď dosiahol prvý roztrieštený schodík pred vchodom, stokilový bernardín ho zrazil ako lokomotíva, zhodil ho na zem a vyrazil mu dych. Pes mu išiel po zátylku. Gary sa usiloval pozviechať. Pes bol nad ním, hustá srsť na bruchu ho takmer dusila a hravo ho opäť zrazil na zem. Gary vykríkol.
Cujo ho pohrýzol do hornej časti stehna, mocné čeľuste sa stisli, prerazili holú kožu a napínali šľachy ako drôty. Neprestajne vrčal. Vystrekla krv. Gary cítil teplý prúd, ktorý mu stekal dolu vychudnutým predlaktím. Prevrátil sa a bubnoval do psa päsťami. Cujo trochu cúvol a Garymu sa podarilo prejsť ešte tri kroky na všetkych štyroch. Potom Cujo zasa zaútočil.
Gary do psa kopol. Cujo sa uhol, ale hneď sa naňho vrhol znovu, chniapal a vrčal. Z čeľustí mu fŕkala pena a Gary cítil jeho dych. Páchol hnilobou — bol odporný a hnusný. Gary zaťal pravú päsť a zasadil mu hák. Vrazil Cujovi odspodu do dolnej čeľuste, viac-menej šťastnou náhodou. Od úderu ho zabolela celá ruka až po plece, ktoré ho pálilo od hlbokej rany.
Cujo zasa cúvol.
Gary pozrel na psa a chudý nezarastený hrudník sa mu prudko dvíhal a klesal. V tvári bol popolavosivý. Z rany na pleci sa mu valila krv a stekala na olupujúce sa verandové schodíky. „Len poď, ty sukin syn,“ povedal. „No tak, poď, poď, ja sa ťa nebojím.“ Zjačal: „Počuješ? Nebojím sa ťa!“
No Cujo opäť o krok cúvol.
Tie slová mu ešte vždy nič nehovorili, ale z MUŽA už vyprchal Pach strachu. Cujo si už nebol istý, či chce zaútočiť alebo nie. Trápili ho bolesti, také úporné bolesti, a svet sa mu javil ako nezmyselná spleť vnemov a dojmov...
