VRECE KOSTÍ
(Bag of Bones)
Ikar, Bratislava, 2000
preklad Marína Gálisová
prebal Jacek Kopalski, Viera Fabianová
ISBN 80-7118-883-2
beletria, román, horor,
512 s., slovenčina
hmotnosť: 573 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
7,00 € PREDANÉ
*H-TV-4(3)
Hlavnou postavou je spisovateľ Michael Noonan, ktorému náhle zomiera manželka. Až po pitve sa dozvedá, že jeho žena čakala dieťa, dcérku, po ktorej dlho túžili. Po tejto traumatizujúcej udalosti Michael stráca schopnosť písať a postihujú ho desivé sny, v ktorých sa vracia na svoje letné sídlo k jazeru Dark Score, do zrubu Sara Laughs. Keď nočné mory neustávajú, Michael sa rozhodne, že strávi na chate leto, vypátra príčinu svojich snov a možno začne opäť písať.
V oblasti menom TR-90, ktorá leží pri jazere a je to skôr osídlenie ako mestečko, sa stretáva s Mattie, mladou vdovou, ktorá sama vychováva dcérku Kyru.
Jej svokor, bohatý Max Devore, jej chce dieťa odobrať, ale Michael sa rozhodne Mattie pomôcť a najme jej právnika.
Po dlhých útrapách sa Michaelovi podarí rozlúštiť záhadu zrubu Sara Laughs aj hrozivú silu, ktorá núti obyvateľov TR-90, aby už dlhé roky prinášali obety pomstychtivému duchovi. Michael sa vzdáva kariéry spisovateľa a rozhodne sa osvojiť si Kyru, ktorú len zázrakom zachránil z pazúrov zla.
Kráčal som po Ulici na sever. Lemovali ju lampióny, ale ani jeden nesvietil, pretože bol biely deň - jasný biely deň. Matné, oparom tlmené júlové svetlo zmizlo. Obloha mala tmavozafírovú farbu, ktorá je výhradným majetkom októbra. Pod ňou svietilo indigové jazero a odrážalo zlatisté lúče slnka. Stromy horeli ako fakle, tesne za vrcholným štádiom jesenného sfarbenia. Južný vietor sa okolo mňa pohrával s napadaným lístím a v šuchotavých, voňavých závanoch mi ujúkal pomedzi nohy. Lampióny prikyvovali, akoby sa im jeseň preveľmi páčila. Niekde vpredu znela tichá hudba. Sara a Red-Tops. Sara to znovu riadne rozkrútila, vyspevovala a zároveň sa smiala tak, ako to len ona vedela... len prečo znel ten smiech takmer ako vrčanie?
„Počúvaj, beloch, nikdy by som nezabila vlastné dieťa. Ako ti také čosi mohlo zísť na um?“
Zvrtol som sa na opätku, presvedčený, že stojí rovno za mnou, ale nik tam nebol. Alebo...
Bola tam Zelená pani, ibaže si svoju listovú róbu prezliekla, vymenila ju za jesennú toaletu a stala sa Žltou paňou. Holý borovicový konár za ňou ešte stále ukazoval na cestu: choď na sever, mladý muž, choď na sever. Nedaleko od nej stála pri chodníku ďalšia vŕba, presne tá, ktorej som sa kŕčovito držal, keď ma pochytil ten strašný pocit, že sa topím.
Čakal som, že znovu príde - že sa mi ústa a hrdlo naplnia železitou chuťou jazera -, ale nič sa nestalo. Opäť som si pohľadom premeral Žltú paniu a za ňou sa moje oči dotkli Sary Laughs. Dom tam stál, ale bol omnoho menší. Nemal severné ani južné krídlo, ba ani druhé poschodie. A nestál pri ňom Johannin ateliér. Nič z toho ešte nepostavili. Vŕba-žena so mnou pricestovala až z roku 1998 a neopustila ma ani druhá vŕba-kamarátka, naklonená nad jazerom. Takže -
„Kde som?“ spýtal som sa Žltej panej a prikyvujúcich lampiónov. Vtom mi zišla na um lepšia otázka. „Kedy som?“ Odpoveď neprišla. „Je to sen, však? Spím v posteli a toto sa mi sníva.“
Kdesi v diaľke na rozžiarenom, zlatisto sa blýskajúcom zrkadle jazera zakričala potáplica. Dvakrát. Raz znamená áno, dvakrát nie, uvedomil som si. Kdeže sen, Michael. Neviem, čo by to ehe mohlo byť - možno dajaké duchovné cestovanie v čase -, ale nie je to sen.
„Je toto skutočnosť?“ položil som otázku doprázdna a odkiaľsi spoza stromov, kde chodník, ktorý bude neskôr známy ako lesná cesta číslo štyridsaťdva, beží smerom k prašnej ceste, ktorá sa stane hlavnou cestou číslo šesťdesiatosem, zakrákala vrana. Len raz.
Podišiel som k vŕbe, čo sa klaňala jazeru, objal som ju rukou (v hlave sa mi zaiskrila spomienka na Mattin pás, na kĺzanie látky na jej pokožke) a pozrel som do vody, napoly som chcel, aby tam ležal ten utopený chlapec, a napoly som sa toho obával. Chlapec tam nebol, ale na mieste, kde predtým ležal, bolo čosi iné. Palička so zlatou hlavicou. Palička od Boston Post. Okolo nej boli obkrútené stuhy, konce im lenivo povievali vo vode - biele stuhy s jasnočervenými okrajmi. Pohľad na takto zabalenú Royceovu paličku mi pripomenul maturity na strednej škole a taktovku, ktorou máva predseda triedy, keď vedie vyobliekaných študentov na miesta. Teraz som pochopil, prečo mi starý nezdvihol telefón. Royce Merrill už na žiadne telefóny reagovať nebude. Bolo mi to jasné a vedel som aj to, že som sa ocitol v čase ešte pred Royceovým narodením. Bola tu Sara Tidwellová, počul som ju spievať, a v roku 1903, keď sa narodil Royce, už bola Sara dva roky preč, odišla aj so svojou rodinou, ktorou boli Red Top Boys.
„Choď, Mojžiš,“ povedal som paličke, obalenej stuhami, uloženej vo vode. „Choď do zasľúbenej krajiny.“
Kráčal som ďalej, za hudbou, studený vzduch a ujúkajúci vietor ma poháňali. Teraz som už počul aj hlasy, veľa hlasov, rozprávali sa, kričali a smiali sa. Nad nimi sa ozýval drsný, nástojčivý krik vyvolávača: „Poďte, ľudkovia, rýchlo, rýchlo, rýchlo! Všetko máme, všetko u nás nájdete, ale rýchlo, predstavenie sa začína už o desať minút! Uvidíte hadiu ženu Angelinu, krúti sa, tancuje, očarí vám zrak a ukradne srdce, ale nechoďte k nej blízko, lebo jej uhryznutie je smrteľné! Uvidíte chlapca so psou tvárou, hrôzu z južných morí! Uvidíte človeka-kostlivca! Uvidíte obludu menom Gila, ktorá je pozostatkom Bohom dávno zabudnutých čias! Uvidíte bradatú ženu a všetkých vraždiacich Marťanov! Všetko máme u nás, tak rýchlo, rýchlo, rýchlo!“
