COOPER, JAMES FENIMORE
ČERVENÝ PIRÁT
(The Red Rover)
Mladé letá, Bratislava, 1966
edícia Stopy
preklad František Hattala
ilustrácie Gabriel Štrba
obálka Alojz Riškovič
1. vydanie, 68.000 výtlačkov
beletria, dobrodružné, knihy pre deti
264 s., slovenčina
hmotnosť: 343 g
tvrdá väzba
0,50 € *marno*sklad*
PREDANÉ stav: dobrý, na vonkajšom obale v spodnej časti malá trhlinka *H-TV-2* rimle
Červený pirát je jeden z najlepších Cooperových románov vôbec. Je vysoko aktuálny svojím revolučným ohňom, myšlienkami slobody, nezávislosti a odboja proti kolonizátorskému jarmu. Cooper tu čerpá z vlastných zážitkov, skúseností a dojmov, lebo sám bol dlhé roky námorníkom. Strhujúco opisuje najmä boje lodí na mori, zúrenie živlov, ale zároveň je aj veľkým psychológom. Nik nevie, kto sa pod týmto menom skrýva. Loď Červeného piráta sa preháňa po amerických moriach a objavuje sa vždy tam, kde ju nik nečaká. Neraz bola obkľúčená, ale vždy unikla aj z najväčšieho nebezpečenstva. Červený pirát po mnohých bojoch proti anglickým kolonizátorom umiera a odhaľuje svoje inkognito. Tento román bol obľúbeným čítaním mnohých vodcov revolúcie.
KAPITOLA 15
Uplynul týždeň od udalostí opísaných v predchádzajúcej kapitole. Nádherná loď Delfín, ktorá nedávno stála v newportskom prístave, preplávala za ten čas vyše tisíc morských míľ a teraz sa ocitla ďaleko na juhu, v Atlantickom oceáne pri nízkych ostrovoch, ktorých je tam veľký počet.
Istého krásneho rána, keď obloha žiarila čistým blankytom a sľubovala nádherné počasie, námorníci vyšli na palubu, či už po nejakej práci alebo jednoducho len preto, aby sa nadýchali čerstvého povetria a pohovorili si s druhmi. Doteraz bolo celý týždeň väčšinou zamračené alebo hmlisto, a tak keď konečne svitol pekný deň, bolo treba využiť príležitosť. Námorníci sa živo zhovárali a ani najmenej sa nestarali o plavbu. Na zadnej zvýšenej časti paluby, na dunete, prechádzali sa mladí dôstojníci v uniformách, no ťažko by bolo podľa týchto uniforiem zisťovať národnosť, ku ktorej loď patrila. Všetci dôstojníci mali pri boku pošvu s dýkou a spoza opaska im vytŕčali rukoväte pištolí. Podľa ich hlasitého rozhovoru a veselého smiechu sa dalo usudzovať, že všetci majú dobrú náladu a že sú bezstarostní. V prostrednej časti paluby stála stráž oblečená do vojenskej rovnošaty. Podľa toho sa dalo usudzovať, že na lodi je aj vojsko. Veliteľa tohto vojenského oddielu na lodi nebolo treba dlho hľadať. Stál opretý o lodné zábradlie. Podľa zlatých epoliet a odznakov bolo možno zistiť, že je to generál. Tak ho titulovali všetci námorníci i vojaci na lodi.
Trochu obďaleč stál kapitán Delfína Červený pirát. Bystrým zrakom si prezeral loď alebo hľadel na obzor, či sa neukazuje nejaké mračno, veštiace búrku. Potom zasa blúdil zrakom po mori a skúmal, či neuvidí nejakú loď. Jeho plavé vlasy zakrývala kapitánska čiapka ozdobená zlatou stuhou. Mal na sebe belasý, zlatom lemovaný plášť. Spoza opaska mu vytŕčali dve pištole a rukoväť dýky. Pri boku mu visela turecká šabľa, na ktorej by odborník lined na prvý pohľad rozoznal najlepšiu oceľ.
V jednej z kajút, ktoré stáli na dunete, boli i tri ženy, zachránené z Royal Caroliny. A napodiv — boli veselé, natešené, usmiate. Pravdepodobne nevedeli nič o tom, na akej lodi sa vlastne ocitli. Oči sa im rozžiarili, keď uzreli v šírej morskej diaľave akýsi ostrov. Mrs. Wyllysová sa obrátila k Wilderovi, ktorý pred chvíľou vstúpil do kajuty.
— Mladý môj priateľ, — povedala mu milo a srdečne, — práve pred štvrťhodinkou som vravela Gertrúde, že za tým ostrovom, ktorý tam v diaľke vidíme, leží jej domovina a že pri priaznivom vetre sa dostaneme do Charlestonu už za niekoľko dní. Neborká Gertrúda. Hrôzy, ktoré prežila od stroskotania Royal Caroliny, tak na ňu zaúčinkovali, že sa stala malomyseľnou. Nechce veriť tomu, čo jej hovorím. Povedzte, pán Wilder, či nemám pravdu, že sa čoskoro dostaneme do Charlestonu.
— Teraz sme trocha južne od Charlestonu, — odvetil Wilder.
— Ale to neznamená, že by sme sa ta za niekoľko dní nemohli dostať. To závisí len od vetra a od dobrej vôle kapitána Heideggera.
— Počuješ, ty neveriaci Tomáš, — riekla Mrs. Wyllysová miss Gertrúde so smiechom. — Ale ešte čosi, — doložila a opäť sa obrátila k Wilderovi. — Istá otázka mi leží na srdci ako balvan a už pred pár dňami som vám ju chcela položiť. Ste druhým dôstojníkom na tejto lodi, či nie?
— Som, — prisvedčil Wilder.
— Vysvetlite mi láskavo, ako je to možné. Dostali ste sa na túto loď ako stroskotanec a naraz len ste druhým dôstojníkom hneď po kapitánovi.
— Jeden dôstojník na tejto lodi náhle umrel, — odvetil Wilder. — Tým sa jeho miesto uprázdnilo. Pretože sa kapitán Heidegger z mojich dokladov presvedčil, že mám potrebné vzdelanie i skúsenosti, dosadil ma na to miesto.
— Vy ste teda už slúžili na kráľovskej lodi? — vypytovala sa ďalej Mrs. Wyllysová.