DAVID, KURTČIERNY VLK
(Der Schwarze Wolf - Tenggeri, Sohn des Schwarzen Wolfs)
Mladé letá, Bratislava, 1976
edícia Stopy
preklad Štefan Teren
ilustrácie Ján Trojan
20.000 výtlačkov
dobrodružné, beletria, román,
558 s., slovenčina
hmotnosť: 686 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
2,00 € PREDANÉ!
*H-TV-4(3)* rimle
Džingischán bol v mladosti bezvýznamným náčelníkom neveľkého mongolského kmeňa. Mal iba úbohú matku, deväť koni a šesť oviec a nerozlučného priateľa, ktorý sa volal Chara-Čono, Čierny Vlk. Čierny Vlk mu pomáhal zjednocovať kmene, bdel nad jeho spánkom a bojoval vždy po jeho boku. Bol svedkom Džingischánových víťazstiev a všetkých jeho činov, dobrých aj zlých. A pre tie zlé ho napokon musel opustiť, lebo neznášal pohľad na jeho krutosti. Tenggeri, nevlastný syn Čierneho Vlka, sa však napriek tomu stane bojovníkom v chánovom vojsku a zúčastní sa dvoch jeho najväčších vojnových výprav. Ale jablko nepadá ďaleko od stromu a Tenggeri si v Číne uvedomí, akou pohromou je vpád Džingischánových hôrd pre neporovnateľne kultúrnejšie obyvateľstvo čínskej ríše, pochopí, koľko zla znamená Džingischán nielen pre vyspelejšie susedné krajiny, ale aj pre vlastný ľud, ktorému vládne ako ukrutný tyran. „Čierny Vlk“ a „Tenggeri", dva strhujúce romány východonemeckého spisovateľa Kurta Davida (1924), vychádzajú u nás spoločne v jednom zväzku. Obe tieto skvelé diela dosiahli v nemčine v rekordnom čase niekoľko vydaní, „Čierny Vlk“ bol už preložený do poľštiny, angličtiny, češtiny a srbochorvátčiny a autorovi zaň udelili 2. cenu ministerstva kultúry za literatúru pre deti a mládež roku 1967.
TISÍC MAČIEK A DESAŤTISÍC LASTOVIČIEK
Bol to šťastný rok. Slnko, mesiac a láska, všetko vovedne. Boli sme načisto spití tichom, ktoré nás obklopovalo, čím dlhšie trvalo, tým väčšmi sme mu však nedôverovali, tušili sme, že sa môže každú chvíľu narušiť.
Cez zimu som teda opäť sedával v jurte pri ohni so Zlatým Kvetom a s Tenggerim, a pomedzi špáry v plstených stenách nám vietor vše nafúkal veľa drobného snehu. Zhovárali sme sa o jari, o lete, o jeseni, o pekných dňoch, o tom, ako sme chodievali na rybačku alebo poľovať, a o tom, ako sa Tenggeri učil jazdiť na koni, strieľať lukom a strihať ovce. Brával som ho už dokonca aj na j arabice. A rád som spomínal, ako pyšne sedel v sedle a ako obratne nosil na predlaktí malej ruky sokola.
V rozhovoroch sme, pravda, snívali aj o nastávajúcom roku. Veď o dobrom sa dobre sníva a možno snívať aj o tom, čo by sme si želali také, čo by nikomu neškodilo. Túžili sme, aby to bol zasa taký rok ako vlaňajší, aby sme si v ňom aj niečo nadobudli a nikomu pritom nič nevzali. Naozaj, naše duše boli čisté, v pokore sme si ctili bohov, na noc sme im pred jurtu vykladali hrnčeky s jedlom, obetovali sme im, aby splnili naše želania.
Nuž aj táto jar sa rozvíjala v tichosti a nežne.
Chachán vyslal iba niekoľko menších jednotiek mladých bojovníkov, aby v niektorých podmanených kmeňoch strestali odbojníkov. Neboli to teda vojnové, ale iba akési trestné výpravy proti neposlušným, ktorí sa pokúšali opustiť stepnú ríšu a presídliť niekam, kde by im nijaký Džingischán nevládol. O týchto bojoch sa však naša horda dozvedela len zriedkakedy, žila si preto v pokoji a dodržiavala chachánove zákony, ktoré Tatatungo vryl do kovových tabúľ.
Raz ráno, keď sme si s Tenggerim vyšli na koňoch dolu Ononom vyhliadnuť dobré miesto na rybačku, chlapec ma upozornil, že nás sledujú dvaja jazdci. Odvetil som mu: — Breh je dlhý a rýb je tu ako hviezd na nebi, syn môj. — Áno, povedal som „syn môj“ a on mi vravel „otec môj“. Nikdy som s ním nehovoril o tom, že som ho našiel na bojisku ako kvetinku skrytú medzi mŕtvymi a že som si ho vzal so sebou.
Mali sme pred sebou kopec, a keď sme ho prešli a zišli zasa nadol, zosadli sme z koní, sputnali sme im nohy a nechali sme ich popásať.
Vyletelo niekoľko kačíc.
Podúval vietor.
Hodili sme udice do vody.
Tenggeri mal šťastie.
Rozosmiaty ťahal na breh fúzatého sumca. Voda s bahnom len tak striekala. Chlapec sa hodil na mohutnú rybu a zabil ju skôr, ako som mu stihol prísť na pomoc.
Zrazu mi Tenggeri pošepol: — Otec, jazdci!
Obzrel som sa skôr zo zvedavosti ako zo strachu. Stáli hore na kopci, vzpriamení v sedlách, a pozerali na nás nadol, potom ponad rieku a na oblohu a nanovo zasa na nás. Tam, kde zostali stáť a čakali, čiahala im tráva až po strmene. Obidvaja chlapi zoskočili z koní a sadli si do vysokej trávy tak, že im teraz trčali z nej iba dva plstené klobúky. Keď vietor zelené byle trávy naklonil, hľadelo stadiaľ na nás sem do malej zátone štvoro očí.
— Čo sú to zač? — spytoval sa Tenggeri.
Pokrčil som plecami.
— Sú z našej hordy, otec?
Ani to som nevedel. Náš hlavný tábor bol už na to priveľký, aby sme sa všetci poznali.
— Tam hore predsa nemožno chytať ryby, otec! — vravel chlapec.
