EMIL A DETEKTÍVI
(Emil und die Detektive)
Mladé letá, Bratislava, 1973
preklad Melichar Václav
ilustrácie Ľubomír Kellenberger
obálka Milan Veselý
3. vydanie, 8.000 výtlačkov
66-178-73
beletria, knihy pre deti, dobrodružné
124 s., slovenčina
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, neautorské venovanie
*barpe*det*
HESLO „EMIL”!
„Súhlasím. Rozchod, a všetci ideme spať. Zajtra ráno presne o ôsmej všetci sa hláste opäť tu. Kto bude môcť zohnať ešte nejaké peniaze, nech ich prinesie. Teraz zatelefonujem ešte malému Dienstagovi. Nech aj tých, ktorí sa mu zajtra prihlásia telefónom, zhromaždí, zasa ako pohotovostnú službu. Možno budeme robiť hon ako na zajace.. Nič sa nedá vedieť. “
„Ja idem spať s Gustom do hotela, “ povedal Emil.
„Poď, človeče! Ohromne sa ti tam bude páčiť. Senzačná blcháreň! “
„Ja ešte zatelefonujem, “ ohlásil sa profesor. „Potom tiež idem domov a cestou pošlem aj Zerletta domov. Ten by sedel na Nikolsburskom námestí až do rána a čakal na rozkazy! Je všetko jasné? “
„Áno, pán policajný prezident, “ smial sa Gusto.
„Zajtra ráno presne o ôsmej tu vo dvore, “ opakoval Gerold.
Rozlúčili sa. Potriasali ruky ako malí vážni mužovia.
O hodinu už všetci spali. Väčšinou vo svojich posteliach. Dvaja spali v izbičke pre služobníctvo na štvrtom poschodí hotela Kreid.
A jeden chlapček spal pri telefóne v otcovom foteli.
Bol to malý Dienstag. Svoje stanovište neopustil. Chúlil sa do podušiek, spal a sníval o štyroch miliónoch telefónnych rozhovorov.
O polnoci sa vrátili jeho rodičia z divadla. Nemálo sa čudovali, keď zbadali svojho syna vo foteli.
