MÁTE RADI BRAHMSA...
(Aimez-vous Brahms...)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Tvorba národov
preklad Mária Kosová
obálka Jaroslav Kočiš
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra francúzska,
116 s., slovenčina
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrým prebal poškodený
0,70 €
*kocev**belx*
Kritici, ktorí sa pokúsili určiť románový typ osemnásťročnej francúzskej spisovateľky Francoise Saganovej, autorky debutu Dobrý deň, smútok, a konštatovali erupciu ľúbostného talentu napodiv zrelého i vyhraneného, sa nemýlili. Odvtedy sa z mladistvého dievčaťa stala Saganová skúsenou dvadsaťsedemročnou ženou s citovými krízami a romány, ktoré potom vydola: Určitý úsmev, O mesiac a o rok, tvoria spolu s prvým a naším, predposledným (posledným sú zatiaľ Nádherné, oblaky) akýsi psychologický triptych lásky s mnohými variáciami.
Ako autorke pribúdali roky, narastala jej i životné skúsenosť. Do svojho centrálneho problému lásky a nevery zaberala čoraz hlbšie a širšie. Od citových kríz mladých ľudí, žijúcich bezstarostným životom, od akoby precitlivelých i snobských drám a drámičiek prešla s našou Paulou, tridsaťdeväťročnou starnúcou ženou k labutej piesni o láske, ktorá hrdinku oslobodzuje, ale i zatracuje. Láska výbojná a sklamaná sa premenila na lásku, ktorá by mala zachrániť starnúcu, osamelú o nešťastnú ženu - na lásku už ani nie mladistvo-krásne-smutnú, pretože podľa Saganovej už ani neschopnú takéhoto prudkého citu: "A nemohla mu nezávidieť ten prudký smútok, ten nádherný smútok, krásnu bolesť, akú ona už nikdy nepocíti." Dráma lásky akoby sa chýlila k večeru, k pokoju života veci za noci, osvetlenej mäkkým mesačným svitom.
Román Máte rada Brahmsa... už nemá nepracujúcich hrdinov, naopak, Paula sa oslobodí od bezstarostného života, aký mala u svojho manžela, aby sa pokúsila žiť z práce vlastných rúk. Jej voľný druh Roger tiež pracuje a Simon, milenec, sa pre ňu stáva niečím iba vtedy, keď robi. V čase, keď sa odohráva citová dráma v tomto mileneckom trojuholníku, Roger zanedbáva Paulu, Simona unudili fyziologické lásky práve tak, ako Paulu láska Rogerova. V odcudzení, zrade a opätovnom návrate vecí do starých všedných koľaji Saganová hrá na jemných strunách psychy svojich hrdinov. Ľúbostné vzťahy a konflikty, vzťahy citové, ktoré jediné ostali žene na hranici medzi zúfalým pokusom o prekonanie samoty a rezignáciou na zmenu života, ktorý sa nenaplnil, sú Saganovej symbolom: „A tá krátka vetička ,Máte rada Brahmsa?' akoby jej odrazu odhalila nesmierne zabudnutie: všetko, na čo zabudla, všetky otázky, ktorým sa bez váhania vyhla. Máte rada Brahmsa? Mala vôbec rada ešte niečo iného než seba a svoju existenciu?... Možno, že proste iba vedela, že má rada Rogera. Spoľahlivé, získané veci. Pevne známe body..." Saganovej filozofia lásky ústi do prázdna v spoločnosti, ktorá sprofanizovala ľudské vzťahy, a práve tu je nemálo vzbury proti prázdnote. Po otriasajúcom romániku sa Paula vracia k svojmu nevyhnutnému zlu, „zachránená“ a „zatratená". Odsúdiť ju, ospravedlniť, vôbec súdiť? Máme pred sebou jemnú štúdiu citov, štúdiu komornú, akúsi najvnútornejšiu spoveď ženy, ktorá vie, že nerobí dobre: „Ostatne, v tejto dobe sa už nerobí nič rozumného ani citlivého... “ Toto už nie je iba obraz jedného pokazeného života alebo jedného pokazeného sveta, ale aj súd nad ním. Z bezradnej, bezvýchodiskovej rezignácie Paulinej presvitá nádej, že človek z nej predsa raz nájde cestu. Cestu k vzkrieseniu lásky - citu vznešenému, veľkému a očisťujúcemu, nie strhujúcemu do všednosti alebo do skazy. Psychologická štúdia prerastá do štúdie sociálnej, presahuje svoju komornosť.
