LOTI, PIERREHÁREMY ČARA ZBAVENÉ
(Lés désenchantées)
Epocha, Bratislava, 1971
edícia Členská knižnica
preklad Hana Lerchová
prebal Ján Meisner
1. vydanie
75-002-71
beletria, román, literatúra francúzska,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 331 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený
DAROVANÉ
*zukol5*
Francúzsky spisovateľ Pierre Loti nás svojím románom uvádza do tureckých háremov na začiatku nášho storočia a „zbavuje čara" tieto neprístupné príbytky, kde za zamrežovanými oknami trpí už kultivovaná mohamedánka, ktorá poznáva svet, a najmä postavenie ženy nielen zo západnej krásnej literatúry, ale nie je jej neznáma ani filozofia Schopenhauera a Nietzscheho. Mreže predsudkov a tradicií sú však príliš pevné, než aby ich dokázal prelomiť jej zúfalý vzdor. No so svojim postavením pokornej služobníčky, i keď obklopenej všemožným prepychom, sa už nikdy nezmieri.
Dej románu sa odvíja v sugestívnej forme listov, ktoré krásna, mimoriadne inteligentná Dženan píše spisovateľovi André Lhérymu. A keď sa napokon odhodlá mu jeden aj poslať a on príde ako pracovník vyslanectva do Istanbulu, stáva sa dôvernikom a vzácnym priateľom jej i jej dvoch sesterníc. Tieto tri zúfalé ženy, dychtiace po ľudskom porozumení a súcite, odhodlajú sa na neuveriteľné dobrodružstvo a tajne sa s ním stretávajú. André Lhéry takto nielen poznáva duše týchto večne zahalených „prízrakov", ale, sám si to neuvedomujúc, získava aj srdce Dženan. Táto citlivá duša je však príliš hrdá a príliš Turkyňa, aby sa priznala so svojim citom, a jej jediný priateľ sa tak nevedomky stáva spoluvinníkom ďalšej ľudskej tragédie, lebo „ ... láska mohamedánky sa nemôže skončiť ináč ako útekom alebo smrťou... Nuž moja hrdinka je príliš hrdá, aby nasledovala cudzinca. Zomrie teda nie priamo kvôli tomuto mužovi, ale skôr, ak chcete, pre neznesiteľné háremové požiadavky, ktoré jej nedovoľujú vyliečiť sa z lásky a snov."
Už štrnásť dní býval André opäť v štvrti Péra a opäť raz stretol v Istanbule v starom dome vo štvrti Sultána Selima svoje tri priateľky, ktoré so sebou priviedli milú neznámu, drobnú osôbku, zahalenú do takých hustých čiernych závojov, že ju takmer nebolo počuť. Na druhý deň dostal tento list:
Som ten ženský prízrak zo včerajška, pán Lhéry. Nevedela som, ako sa vám prihovoriť, no kvôli knihe, ktorú ste nám všetkým sľúbili, chcem vám porozprávať, aký je deň tureckej ženy v zime.
Vstáva neskoro, dokonca veľmi neskoro. Toaleta je zdĺhavá a robí ju ľahostajne. Predovšetkým si musí učesať zvyčajne veľmi dlhé, husté a ťažké vlasy. Potom sa obzerá v striebornom zrkadle, zistí, že je ešte krásna, mladá, pôvabná a je z toho smutná.
Potom sa ticho prechádza po salónoch a kontroluje, či je všetko v poriadku. Nasleduje prehliadka milovaných predmetov, spomienok, fotografií, čomu pripisuje veľkú dôležitosť. Potom raňajkuje, často sama, v niektorej veľkej miestnosti, obklopená iba černoškami alebo čerkeskými otrokyňami. Na prstoch ju mrazí dotyk striebra, rozostaveného na stole, ale chlad má najmä v duši. Hovorí s otrokyňami, kladie im otázky, ale odpoveď nepočuje...
A potom, čo robiť až do večera? Niekdajšie háremy, kde žilo niekoľko žien, boli asi menej smutné; robili si navzájom spoločnosť... Čo teda robiť? Maľovať, či hrať na klavíri alebo na lutne? Čítať Bourgeta alebo André Lhéryho? Alebo azda vyšívať, pokračovať v nejakej nekonečnej zlatej výšivke a sama sa zaujímať o to, ako sa mihajú jemné biele ruky, ozdobené ligotavými prsteňmi?... Človek túži po niečom novom, čaká na niečo len bez nádeje, že sa to splní, na niečo nepredvídané, čo by vzbudilo pozornosť, čo by sa chvelo, spôsobilo hluk, čo sa však nikdy nestane... Napriek blatu a snehu sa človeku žiada poprechádzať, keď už štrnásť dní nevytiahol päty z domu, ale žena sama nesmie vyjsť. Nemôže si vymyslieť žiadnu vychádzku, nič. Nedostáva sa jej priestoru, vzduchu. Aj keď má záhradu, zdá sa jej, že si tam neoddýchne, pretože kamenné múry sú privysoké.
Niekto zvoní! Ó, aká radosť, keby sa tak niečo stalo, alebo aspoň prišla návšteva!
Návšteva! Je to návšteva, pretože počuť, ako otrokyne bežia ku schodom. Rýchlo zrkadlo, upraviť si oči. Kto to môže byť? Ach, mladá, nedávno vydatá priateľka. Vchádza. Objatia, stisky rúk, bozky červených perí na bledé líca.
— Prichádzam vhod? Čo ste robili, moja drahá?
— Nudila som sa.
— Dobre, prišla som po vás, pôjdeme sa poprechádzať, hocikam.
O chvíľu ich už odváža zavretý koč. Vedľa kočiša sedí nepostrádateľný černoch Dilaver, bez ktorého nesmieme vyjsť a ktorý po návrate musí podať správu o tom, ako sme strávili čas.
Zhovárajú sa:
— Ľúbite Ali beja?
— Áno, — odpovedá novomanželka, — no len preto, aby som vôbec niekoho ľúbila. Túžim po náklonnosti. Nuž tak zatiaľ ľúbim tohto. Ak neskoršie nájdem niekoho lepšieho...
— Ja toho môjho neľúbim ani troška. Milovať nasilu, nie, ja nie som z tých, čo sa podrobia...
Ich koč uháňa, ťahaný dvoma nádhernými koňmi. Nesmú vystúpiť, to by nebolo comme il faut. A závidia žobrákom, čo sa na ne dívajú, keď idú okolo.
..........................................................................................
... posledná veta ...
A nech tvoje turecké sestry chránia na moje volanie ešte po niekoľko rokov pred zabudnutím vo svojich modlitbách tvoje drahé meno!...
