ŠVIHRAN, LADISLAVKULTURIZMUS DUCHA
Smena, Bratislava, 1970
edícia Križovatky
prebal Pavol Blažo
2.500 výtlačkov
73-076-70
publicistika, psychológia,
182 s., slovenčina
hmotnosť: 141 g
mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý
predané
*svama* in *H-2-3*
PO STOPÁCH SCHLIEMANNOVÝCH
Rím. Štyridsiate roky minulého storočia. Audiencia u pápeža. Posvätné ticho. Iba dvaja mládenci si dosť nahlas vymieňajú názory vo svojom materinskom jazyku - po estónsky. Kto by predsa tu, v Ríme, ovládal jazyk takého malého a takého vzdialeného národa? Začína sa slávnostný obrad, pri ktorom hostia majú kolenačky prejsť cez sálu, aby pápežovi pobozkali topánku. A vtedy jeden z mládencov nahlas zavolá tomu druhému:
— Napľuj mu na nohu!
Ako sa však náramne prekvapili a zahanbili, keď po skončení obradu pristúpil k nim kardinál z pápežovho sprievodu a čistou estónčinou ich vystríhal:
- Chlapci, druhýkrát buďte opatrnejší!
Jedným z tých mládencov bol Kiugeľgen, neskôr známy pribaltský maliar, a do Ríma sa prišiel učiť svojmu remeslu. A kardinálom z pápežovho sprievodu bol kardinál Mezzofanti, jeden z najgeniálnejších jazykových fenoménov. Ovládal stoštrnásť jazykov a sedemdesiat nárečí.
Najmenej päťdesiatimi štyrmi hovoril tak ako svojou materčinou. Mezzofanti nebol prvý, ale ani posledný, kto vehementne študoval a aj naštudoval cudzie reči. Naučiť sa reči nie je veru výmysel najnovších čias. Od nepamäti im pripisovali nezvyčajný význam. A dejiny ľudskej civilizácie poskytujú dostatok dôkazov, že úsilie mnohých korunoval úspech.
Tak vraj slávny antický vojvodca Mitridates, hoci mal vo svojom vojsku príslušníkov dvadsiatich dvoch národností, so všetkými sa dohovoril v ich rodnom jazyku.
Vynikajúci ruský vedec Iľja Iľjič Mečnikov nemal veru ťažkosti s cudzojazyčnou literatúrou. Čítal totiž plynule vo všetkých európskych rečiach.
Poľský inžinier Antoni Grabowski, pravá ruka doktora Zamenhofa, zakladateľa esperanta, ako tridsaťročný ovládal tridsať jazykov. Ján M. Schleycher z Badenu, nemecký katolícky kňaz, tvorca ďalšieho umelého jazyka volapük, ovládal štyridsaťjeden jazykov.
No na najvyššej priečke rebríka polyglotov stojí bezpochyby Carlo Togliavini, taliansky profesor, doktor, filológ, člen päťdesiatich vedeckých akadémií. Ovláda stodvadsať rečí! Keď ako dvadsaťdvaročný končil univerzitu, ovládal ich dvanásť. Na univerzite v Ríme prednáša v dvadsiatich piatich jazykoch. Ročne si obohacuje fondy o tri- štyri reči. Togliavini je hrdý najmä na to, že zvládol albánčinu, reč bez presnej gramatiky a s obrovským množstvom nárečí. Ale aj tak vraví, že najviacej práce mu dali takzvané staré jazyky, japončina, turečtina, aramejčina, ale najmä staroegyptčina.
Profesor Togliavini si veľmi rád zažartuje. Dlhší preslov začína napríklad po francúzsky, potom pokračuje po maďarsky, prejde do nejakého eskimáckeho nárečia, to vystrieda ruštinou, španielčinou, švédčinou a prejav zakončí v materinskom jazyku - po taliansky.
Aby si trochu oddýchol, robí si antológiu svetového humoru. Zamýšľa ju preložiť do dvadsiatich rečí.
Nie veru, Mezzofanti nie je prvý a ani posledný, kto študoval jazyky. Najnovšie časy pripisujú znalosti rečí čoraz väčší význam, a preto sa ich štúdiu venujeme aj my. Lenže rozdiel medzi Mezzofantim, Mitridatom, Mečnikovom, Togliavinim a nami je v tom, že im to išlo, ale nám nie. Alebo nie veľmi.
